SONP

Na mesto pomaly padal sneh. Drobné, trblietavé chumáčiky zimy pokrývali strechy domov a chodníky. Striebrili vlasy ľudí, roztápali sa v ich dychu. Boli Vianoce, v Londýne Christmas Eve, v Paríži veille de Noël. Štedrý večer.

Napriek sneženiu a neskorej hodine neboli ulice úplne prázdne. Ľudia sa náhlili domov k rodinám, na návštevy k priateľom, do kostolov k modlitbám, alebo sa len tak prechádzali ruka v ruke s blízkymi, užívajúc si koledy doliehajúce z blízkych obchodov. Pomedzi stánky vianočných trhov sa naháňali deti. Vo vzduchu bolo cítiť vôňu vareného vína a gaštanov.

Anjel zamyslene hľadel na ľudí nebesky modrými očami a zlatisté vlasy sa mu vlnily vo vetre. Dnes sa znovu raz prišiel pozrieť, ako ľudia oslavujú sviatky pokoja. Tak ako každý rok, prechádzal sa mestami roznych krajín, mlčky sa kochajúc trblietavej výzdobe.

Tento rok už mal svoju návštevu sveta skoro za sebou. Nikdy sa nezvykol zdržať dlhšie než do polnočnej omše, a do tej zostávali už len hodiny.

Trochu sklamene sa zapozeral na Santu vo výklade. Ľudia a ich zvyky. Kedysi sa obdarúvali ovocím a sladkosťami a užívali si teplo rodinného krbu. A dnes? Na bielom čele sa mu spravila vráska. Pre ľudí sa Vianoce stávajú sviatkom materiálnych vecí, drahých darčekov zabalených v staniole s krikľavými mašľami. Pozerajú filmy, jedia rezne a zabúdajú si vážiť rodinu a priateľov.

Anjel si smutne povzdychol a prešiel o pár výkladov ďalej. Zpoza skla naňho veselo blikala jedlička ovešaná stovkami žiaroviek. Už si ani nespomínal, kedy ľudia začali na Vianoce zdobiť stromčeky.

Vystrašene s strhol, keď ho zozadu objal pár rúk. „Veselé Vianoce,“ zaspieval mu do ucha hlboký známy hlas. Anjela pri tom zvuku až striaslo. „Nedotýkaj sa ma!“ zvolal nahnevane a vymanil sa z objatia.

„Ale, ale,“ zapriadol Diabol, „nemôžeme byť k sebe milší aspoň na Vianoce?“

Anjel sa k nemu zamračene otočil. „Čo tu chceš? Nehambíš sa pokúšať ľudí práve dnes?“

„Ale, ale, nebuďme takí nepriateľskí,“ zasmial sa Diabol a v očiach sa mu zablysli plamienky. „Prečo sme vždy takí nedotkliví?“

Anjel potriasol vlasmi. „A ty prečo nenecháš ľudí na pokoji? Vieš aký je dnes deň?“

Diablove pery sa roztiahli do širokého úsmevu, odhaliac pri tom jeho špicaté zuby. „Dvadsiaty štvrtý december.“

Anjel mu venoval odsudzujúci pohľad a otočil sa na odchod. Diabol vykročil za ním. „Nemal by si ma stále krivo obviňovať,“ poznamenal, keď dohnal Anjela a zjednotil s ním krok.

„Krivo?“ odfrkol Anjel. „Takže ty si len náhodou šiel okolo a vôbec si neplánoval navádzať ľudí na páchanie hriechov?“

„No, vlastne ani nie,“ odvetil Diabol a pokrčil plecami. „Prišiel som si kúpiť gaštany.“

Anjel prudko zastal. Diabol si to nevšimol a prešiel ešte pár krokov. „Čože?“

Diabol sa s milým úsmevom otočil k svojmu spoločníkovi a potriasol mu pred nosom papierovým vreckom. „Pečené gaštany. Mám ich rád.“

„Chceš ochutnať?“ dodal priateľsky, keď Anjel nereagoval.

„Nie.“

„Určite? Sú fakt dobré.“

Anjel urazene našpúlil pery. „Nechaj si ich. Myslíš, že by som niečo prijal od teba?“

Diabol sa zatváril sklamane. „Dúfal som, že áno.“

 Anjel spýtavo zodvihol obočie. „Naozaj?“

„Uhm.“ Diabol odložil gaštany a začal si prehrabávať vrecká kabáta. „Niečo pre teba mám.“

Anjel zamračene o krok ustúpil. „Čo?“ opýtal sa podozrievavo sledujúc ako Diabol vyťahuje z vrecák rôzne predmety, sklamane si ich prezerá, a potom ich pchá naspäť. Nakoniec našiel čo hľadal a nadšeným úsmevom dieťaťa to podával Anjelovi. „No predsa vianočný darček.“

Anjel prekvapene hľadel na balíček v Diablových rukách. Darček bol zabalený v jednoduchom červenom papieri ozdobenom zlatou stuhou. Z krivej mašle na vrchu sa dalo usudzovať, že ho Rohatý balil sám.

Po chvíli trápneho ticha Diabol zakašlal. „Ehm, Veselé Vianoce,“ vyhlásil povzbudivo a znovu natiahol ruku s balíčkom k Anjelovi.

Ten sa konečne prebral zo šoku. „Darček? Pre mňa?“ zatiahol neisto.

 „Áno,“ potvrdil Diabol priateľsky.

Anjel sa ešte viac zamračil. „Nemám záujem.“

„Prečo nie?“ zatiahol Diabol nevinným hláskom.

 „Prečo asi? Si diabol. Nechcem od teba nič.“

Diabol urazene ohrnul spodnú peru. „Nechceš môj darček?“

„Nie!“ Anjela to už začínalo hnevať. Čo si o sebe myslí? Nemôže len tak dávať darčeky anjelom. Sú predsa prirodzení nepriatelia. Každodenne spolu bojujú o ľudské duše. Diabol zradil Pána, prináša ľudom samé problémy a teraz sa chce hrať na dobráka a dávať darčeky?!

„Choď do pekla,“ vyhlásil Anjel napokon, otočil sa na päte a vykročil preč.

„Prečo? Veď som z tamade len teraz prišiel,“ zahundral si Diabol urazene a znovu si vopchal darček do vrecka.

Anjel nahnevane kráčal preč. Taká drzosť! Vysmievať sa z Vianoc. Vari sa nedokáže správať k Bohu úctivo aspoň raz v roku? Zabilo by ho neuťahovať si z jedného z najvýzmamnejších sviatkov? Darček! Pche!

Smutne sa zamiešal do davu ľudí. Pre nich hádam obdarúvanie blížnych niečo znamená. Niečo viac než len zvyk či povinnosť. Zboku sa popri ňom prehnal hlúčik detí. Na tvári Anjela ten pohľad vykúzlil nežný úsmev. Aspoň niekto sa úprimne raduje z Vianoc.

Prestalo snežiť. Anjel zdvyhol tvár k nebu, aj keď cez mraky nemohol vidieť hviezdy. Vduchu spomínal na žiarivú vlasaticu, sprevádzajúcu kráľov a pastierov v noci pred vyše dvoma tisíckami rokov. Koľkí by dnes nasledovali kométu?

Na líce mu dopadla osamelá vločka. Anjel s povzdychom sklonil hlavu. Večer sa pomali menil na noc a ľudia sa začali zberať domov. On sám vykročil opačným smerom, k štíhlym kostolným vežiam Dómu.

Ako každý rok, aj dnes prišiel medzi ľudí hlavne preto, aby sa zúčasnil polnočnej omše. Bola to jedna z mála vecí, ktoré sa skoro nemenili v priebehu rokov. Jedno z mála miest, kde ľudia stále verili v ducha Vianoc, napriek dobe, ktorú nazývali modernou.

* * *

Dvere kostola ticho zavŕzgali, keď nimi Anjel prekĺzol dovnútra, ale nikto si to nevšimol. Omša už začala, ľudia sedeli v drevených laviciach a na stenách v umelých svietnikoch svietili žiarovky. Vo vzduchu sa vznášala silná vôňa kadidla a Anjel sa pousmial. Páčila sa mu tichá nábožná pieseň, pokojná atmosféra kostola a pestrofarebné výplne okien.

„Bavíš sa?“ ozvalo sa za ním, až sa strhol. Keď sa prudko otočil, uvidel za sebou stáť Diabla s rukami vo vreckách a úškrnom na perách. V prvej chvíli len naprázdno otvoril ústa, nevediac čo povedať.

„Ty?“ vyhŕkol, keď sa mu vrátil hlas. „Ako sa opovažuješ!“ syčal naňho zúrivým šeptom. „Vypadni! Hneď! Tu nemáš čo hľadať!“

Diabol sa zamračil. „Myslel som, že do kostola môže vojsť každý.“

„Ty teda nie. Kto to kedy videl?! Toto je kostol!“  Anjel sa od rozhorčenia až triasol. Nestačí,  že si ten podliak uťahuje zo zvyku obdarúvania, ešte má aj tú drzosť prísť na posvätné miesto.

„Prichádzam v mieri,“ dodal Diabol rýchlo, keď videl, ako sa Anjel tvári. „Nebi ma.“

Anjel sa urazene odtiahol. „Veľmi ťa prosím, odíď,“ povedal potichu a trochu zadýchane. Diabol smutne sklonil hlavu.

 „Len som sa chcel pozrieť,“ zatiahol ublížene. Vzápätí zdvihol pohľad a lišiacky sa usmial. „Môžem ostať, že? Veď sú Vianoce.“

Anjel unavene pokrčil plecami. Čo mal robiť? Spáchať vraždu v dome Pána? „Keď budeš ticho a nič nevyvedieš...“

Diabol naklonil hlavu nabok. „Prečo si stále taký podozrievavý?“

Anjel ho zpražil pohľadom. „Lebo ťa poznám,“ odvetil a odkráčal si sadnúť do lavice. A ešte predchvíľou to bol taký krásny večer!

Diabol išiel hneď za ním a prisadol si k nemu. „Prečo sme smutní?“ zatiahol a Anjel sa musel zachytiť okraja lavice aby neodsekol niečo nevhodné pre toto miesto. Pomaly sa otočil k Diablovi s výrazom, ktorý mal k anjelskému ďaleko.

„Hneváme sa?“ opýtal sa Diabol previnilo a preventívne sa odsunul ďalej.

„A vieš, že vlastne áno?“ Chvíľu na seba mlčky hľadeli.

Prvý prehovoril Diabol. „Nemal by si sa toľko mračit,“ povedal potichu a naklonil sa k Anjelovi. „Budeš mať vrásky,“ dodal a jemne mu ukázovákom prešiel po čele.

Anjel sa strhol a odtiahol. „Prečo si tu?“ opýtal sa rovnako potichu.

„Šiel som okolo,“ odvetil Diabol a pokrčil plecami.

„A rozhodol si sa, že svojou prítomnosťou poškvrníš toto miesto?“ pokračoval Anjel s nádychom sarkazmu. Diabol sa pohŕdavo zasmial a jeho spoločník mu venoval prekvapený pohľad.

„Ja že toto miesto poškvrním? A čo oni?“

„Prosím?“

Diablov pohľad skĺzol po modliacich sa a zastal na kňazovi. „Naozaj si myslíš, že tu dnes sú kôli tvojmu Bohu?“ opýtal sa náhle chladným hlasom. Posledné slovo vypľul ako nadávku. „Nevidíš, že sem prišli len z povinnosťi? Len aby utíšili hlas svedomia?“

Anjel nahnevane vstal a Diabol sa znovu otočil k nemu. „Ako môžeš povedať niečo také?“ vyhŕkol rozhorčene.

Diabol tiež vstal. „Lebo na rozdiel od teba vidím veci také aké sú, nie aké by mali byť. Oni,“ pokračoval a ukázal rukou na ľudí, „sú len obyčajní pokrytci, ktorí chcú zaspávať s pocitom, že si nemajú čo vyčítať. Prišli, lebo sa to patrí. Väčšina by radšej bola v doma v teple.“

Anjel zodvihol ruku, aby Diablovi vylepil, ale ten ho chytil za zápästie skôr, než úder dopadol. „Ako sa opovažuješ,“ zavrčal Anjel. „Takto sa rúhať!“

Diabol sa pousmial. „Ale, myslel som, že v hovoriť pravdu už nie je hriechom. Alebo tento stredoveký zvyk pretrval?“

Anjel sa pokúsil vymaniť zápästie z Diablovho zovretia ale ten ho nepustil. „Len sa rozhliadni. Oni sa nemodlia. Len si vduchu hovoria čo chcú. Sú takí povrchní-“

„Mlč-“ Anjelovi preskočil hlas. Zhlboka sa nadýchol. „Mlč. Nemôžeš vedieť na čo myslia.“

Diabol sa usmial a odlali pri tom tesáky. „Keby som to nevedel, ako by som im mohol ponúknuť to o čom snívajú?“

Vzápätí prudko zaspätkoval, aby sa vyhol páru žiarivobielych krídel. Anjel dýchal prerývane a biele pierka na krídlach sa mu chveli. „Odvolaj to,“ zašepkal výhražne.

Okamih tam obaja len tak stáli, mlčky a bez pohybu. Potom Diabol pokrútil hlavou. „Niet čo odvolávať. Je to pravda, pozri-“ s tými slovami sa otočil k oltáru a hlasno zahvízdal. Ľudia v predných radoch sa prekvapene otočili.

„Vidíš? Nevyzerajú byť prekvapení, že pred nimi stojí okrídlený anjel,“ povedal Diabol potochu a ľudia sa znovu otočili dopredu, zrejme si mysliac, že zvuk doľahol zvonku.

„Keby čo len trochu verili, boli by schopní ťa uvidieť,“ pokračoval Diabol stále hľadiac na chrbty smrteľných. „Nie je to irónia? Z ľudí ktorý sa modlia k tvojmu Bohu ťa nevidí ani len kňaz. Mňa, ktorý ťa vidí bez ťažkostí, si chcel odtiaľto vyhnať.“

Anjelovi sa podlomili kolená a klesol spať na lavicu. Diabol si opäť prisadol k nemu a tentoraz sa ho Anjel nepokúsil odohnať. „To nie je možné,“ zašepkal zhrozene. Diabol sa posunul k nemu a objal ho okolo pliec.

„Nie všade je to tak, v inom kostole by ťa možno uvideli.“ Anjel zronene zvesil hlavu.

„Naozaj dnes ľudia tak málo veria?“ opýtal sa potichu.

Diabol sa k nemu naklonil. „Nebuď smutný. Naozaj sa prišli pomodliť. Jednoducho len majú pocit, že anjeli žijú iba v rozprávkach.“

Anjel sa neveselo zasmial. „Dnes už nikto na rozprávky neverí, však?“

 Diabol ho zľahka pobozkal na líce. „Ja verím. Aj na rozprávky, aj na anjelov.“

„Jediný kto v kostole verí v anjelov je Diabol sám, to povzbudí,“ odvetil Anjel a potiahol nosom.

„Ale, ale, hádam nebudeme plakať,“ zatiahol Diabol a jemne prechádzal perami po líci Anjela. Motýlími bozkami pokrýval krivku jeho sánky a voľnou rukou odkrnul Anjelovi krídlo, aby sa mohol nakloniť bližšie. Dlaň jemne priložil k Anjelovmu lícu aby mu obrátil tvár smerom k sebe. Bez zaváhania sa naklonil k jeho perám, akoby to bolo samozrejmé. Vo chvílo, keď sa takmer dotkli, zastal a so zavrčaním sa odtiahol.

Anjel zažmurkal a zaostril naňho pohľad. „Smrteľníci,“ zahundral Diabol a posunul sa na lavici na svoje pôvodné miesto. „Mňa obviňuješ, že sa tu potĺkam vo Šterdý večer, ale sú to ľudia, ktorí ma volajú. Vždy sú to ľudia.“

„Nerozumiem,“ zašepkal Anjel neisto, nakloniac hlavu nabok. „Volajú ma,“ odvetil Diabol s povzdychom. „I v tento čas sa nájde niekto ochotný hoci zapredať dušu, len aby niečo získal.“ Na perách sa mu objavil podlý úsmev. „Som zvedavý čo.“

Vstal a pohybom zaneprázdneného biznismana si uhladil kabát a šál. „Musím ísť, vypočuť volanie je súčasťou zmluvy,“ poznamenal vecne.

Náhlivo sa zohol k Anjelovi, chytil ho za bradu a vtisol mu na pery bozk. „Zatiaľ dovidenia,“ zavolal cez plece a odkráčal.

Čert vraj nikdy nespí. Kedy by aj mohol? Ľudia ho stále volajú, aby sa slávy nebeskej vzdali pre radosti pozemského života. A aj bez toho má dosť práce. Určiť trest všetkým hriešnikom, ktorých za ním posielajú, to sú hodiny otrockej práce s trestným zákonníkom a kalkulačkou.

Anjel sa smutne prikrčil v lavici. Ľudia sa pomaly začínali zberať preč, náhlivo i pomaly popri ňom prechádzali k dverám. Nikto ho nevidel. Stále mal rozprestreté krídla, nedbalo zložené po bokoch, ale nikto sa za nimi neobzrel. Malé dievčatko mu venovalo zvedavý pohľad, ale potom odcupkalo za náhliacou sa mamou.

Anjel osamel. S povzdychom sa zodvihol na nohy a zložil si krídla, aby ho neťažili. Kútkom oka zachytil zlatistý záblesk a keď sa za ním otočil zbadal, že na konci lavice je položený balíček nedbalo previazaný zlatou stuhou.

V mysli sa mu vybavil podobný balíček, ktorý videl len pred pár hodinami. Aj ten bol zabalený v červenom papieri.

Zvedavo podišiel k darčeku a zodvihol ho. Opäť si sadol a neisto potiahol za koniec stuhy. Nechal ju skĺznuť na zem a roztrhol vrch obalu. Netrpezlivo nadvyhol veko a nazrel dnu.

Na perách mu zahral úsmev. Balíček v sebe skrýval za hrsť salóniek, mandarínku, dva orechy, lízanku a voskovú kartičku s nápisom Veselé Vianoce.