Jdi na obsah Jdi na menu
 


Láska z obrazov

17. 12. 2010

Zase ten otravný zvuk budíka. Najradšej by som sa ešte vyvaľoval v posteli a užíval si v svojich snoch, ale... Vypol som budík a pokúsil som sa vstať z postele. Dnes je v meste jarmok – príležitosť zarobiť nejaké peniaze na živobytie. Jeden by si myslel, že umelci si žijú ako v raji, ale opak je pravdou. Život nás umelcov je ťažký. Naše dielo môže byť dokonalé, ale ľudia to neocenia a...

Radšej som prestal myslieť na to, aké ťažké je občas sa spamätať z kritiky a sústredil som sa na dnešný jarmok. Je pár dní pred Vianocami, ale ešte sa nájdu  ľudia, ktorí si nákup darčekov nechávajú na poslednú chvíľu. A vtedy začína možnosť predať čo najviac obrazov. Spravil som si raňajky a rozmýšľal som nad novým obrazom. To miesto som videl vo sne. Musím ho namaľovať ešte pred odchodom, aby cestou vyschol. Nechal som napoly zjedenú praženicu na stole a odišiel som do ateliéru. Zobral som si nástroje, otvoril som okno a sadol som si na zem. Neznášal som tie stojany. Nasadil som si rukavice, ochrannú masku a môžem začať. Na plátne sa sprejmi začal tvoriť vodopád, osvetlený mesiacom. Presne miesto, ktoré som videl vo sne. Keď som ho o pár minút dokončil, bol ešte krajší ako vo sne. Do škatule som nahádzal všetky spreje, rukavice a všetky nástroje. Vrátil som sa k nedojedeným raňajkám – neznášam studené vajíčka, ale nemám čas spraviť niečo ďalšie. Musím sa ponáhľať, už aj tak meškám. Zrazu mi zazvonil mobil.

„No?“ nezaujate som prijal hovor.

„Gabriel, kde sa flákaš? Začína sa to tu zapĺňať. Ak chceš niečo predať musíš si pohnúť!“ ozval sa naštvaný hlas môjho priateľa.

„Jasné, Matt. O chvíľku som tam.“

„Dobre, láska. Uvidíme sa o chvíľku,“ povedal a zložil.

„Ľúbim ťa...“ zašepkal som do hluchého telefónu. V poslednom čase bol náš vzťah čisto len o sexe. Pri tom na začiatku, to bolo nádherné. Ako sme sa stretli, tak sme sa od seba nepohli. Skoro celé tri roky, ako sme spolu, sme boli spolu. Ale posledné dva mesiace Matt domov chodí len na noc. A keď príde niekedy cez deň, tak ma pretiahne a zase odíde. Nahádzal som všetky veci do auta a vyrazil som smerom na námestie. Autá mierili rovnakým smerom ako ja, takže v kolónach mi cesta trvala takmer celú hodinu, pri tom normálne by to bolo asi dvadsať minút. Podarilo sa mi nájsť voľné miesto a zaparkoval som.

„Ahoj.“ Matt mi otvoril dvere a hneď ako som vystúpil sa prilepil na moje pery. Bozk trval kratšie, ako som ho vôbec stihol opätovať. „Máme obsadené miesto. Je hneď uprostred a ľudí je tam veľa. Určite niečo predáme.“ Z kufra začal vybaľovať obrazy a strčil mi ich do ruky. „Zatiaľ som zarobil skoro dvesto dolárov. Dvadsaťpäť za kus je dosť málo.“ Hovoril, zatiaľ čo sme sa dostali na námestie.

„Nie sú to až také diela, aby sme za ne mohli pýtať viac,“ povedal som potichu. Samozrejme si ma nevšímal a ďalej ma viedol davom ľudí.

„Tak sme tu. Ľudia už čakajú na tvoje maľby, tak im niečo namaľuj. Ja tu rozložím a predám pár z kúskov, čo si doniesol.“ Začali sme rozkladať veci. Matt narazil na obraz z dnešného rána.

„Ten len vystav. Chcem si ho nechať.“ Povedal som mu a sklonil som sa k papieru. Obojstrannou páskou som ho  nalepil na podložku, aby mi ho papier neodfúkol. Nebál som sa snehu. O chvíľku sú Vianoce, ale ešte je príliš teplo na sneh. Svoje myšlienky som obrátil späť k práci. V hlave sa mi zrodil obraz z inej planéty. Červeným sprejom som načrtol základ a rozmazal som ho. O pár minút bol na papieri obraz pyramíd, ktoré osvetľovali dva mesiace. Jeden veľký a jeden malý. Vlastne som na celý obraz využil len červenú a čiernu. Medzi časom sa okolo mňa vytvorila skupinka ľudí. Všetkých zaujímali moje diela. Nadvihol som obraz pyramíd a ukázal som ho ľuďom okolo. Niektorý z nich zatlieskali.

„Výborne. O ten tvoj obraz je veľký záujem. Prečo ho nechceš predať?“ Matt mi pomohol vystaviť obraz.

„Ani neviem. Jednoducho si ho chcem nechať. Páči sa mi.“ Povedal som a pustil som sa do ďalšieho. Chcel som spraviť zelenú variantu pyramíd, ale niečo ma zastavilo.

„Gabriel, skús nejaké Vianočné motívy. Ľudia ich zháňajú vo veľkom.“ Prikývol som a vymenil som zelený sprej za biely. Vianočný obraz bol o pár minút na svete. Predal sa hneď, ako som ho dokončil. Pustil som sa do ďalšieho.

Maľoval som už niekoľko hodín. A už dlho som za tak krátky čas toľko nezarobil. Päťsto dolárov. To budú pekné darčeky pod stromčekom. Dnes som zbadal niečo, čo sa Mattovi bude určite páčiť.

„Idem si doniesť nejaké jedlo. Nechceš niečo?“ zodvihol som hlavu od napoly dokončeného obrazu. Usmial som sa, ale to nemohol vidieť.

„Jasné.“  

„Hneď som späť.“ Povedal a odišiel. Ešte som ho sledoval cez dav ľudí. Zrazu sa zastavil pri nejakom dievčati. Chvíľku sa rozprávali keď ju zrazu pobozkal. Smutne som sa usmial. Tušil som to. Sklonil som sa k obrazu a dokončil som ho. Keď som opäť ukazoval dokončený obraz obecenstvu, všimol som si jedeného mladíka, ako si zaujato prezerá obraz z rána. Keď som vystavil dokončený obraz, naschvál som prešiel okolo neho.

„Koľko chcete za tie vodopády?“ opýtal sa ma. Pred necelou polhodinou sa mi zlomilo srdce, ale ten jeho hlas – tak veľmi podobný jemu – mi trochu zlepšil náladu.

„Ten nie je napredaj. A všetky ostatné sú jednotne za dvadsaťpäť.“

„Tak potom nič. Chcel som práve ten, díky.“ Otočil sa, ale ja som ho tu túžil mať ešte o moment dlhšie. Presne to som chcel v deň, keď som stretol Matta. Chcel som, aby sa na mňa díval, keď sprejujem svoje obrazy.

„Môžem sa pokúsiť nakresliť niečo podobné. Za dvadsať.“ Opäť sa na mňa pozrel. Chvíľku rozmýšľal, ale nakoniec prikývol.     

„Dobre.“ Prešiel som k papieru a začal som sprejovať. Nemusel som sa dívať na ten obraz, ešte stále som ho mal v hlave. Dokončiť sa mi ho podarilo za polhodinu. Ale teraz som použil viac bielej a modrej, takže výsledný obraz bol ešte krajší ako pôvodný. Zložil som si masku. Potreboval som sa nadýchnuť čerstvého vzduchu. Ako zvyčajne som ho najprv ukázal obecenstvu až pak som s ním prešiel k zákazníkovi.

„Tak nech sa páči.“ Zabalil som ho a podal som ho mladíkovi. „Tu máš tašku, ale ešte ho do nej nedávaj. Nechaj ho aspoň polhodinu schnúť a potom ešte tak deň, ak si ho pôjdeš dať zarámovať.“ Na všetko len prikyvoval, keď z peňaženky vyťahoval peniaze a podával mi ich.

„Ďakujem.“ Usmiali sme sa na seba a potom odišiel. Vtedy sa vrátil Matt a podal mi hamburger. Najprv som si myslel, že sa na to dievča spýtam hneď, ale rozmyslel som si to. Má to čas, kým sa vrátime domov, a hlavne to vyriešime bez svedkov.

„Dobrú chuť.“

„Dík, aj tebe.“ Už len prikývol, pretože ústa mal napchaté žemľou. Pustil som sa do svojej porcie s rovnakým nadšením. Ľudia si medzi tým obzerali moje výtvory. Pár sme aj predali.

„Čas pracovať.“ Povedal Matt keď sme dojedli. Len som prikývol a vrátil som sa k sprejom. Tentoraz som v hlave videl zamrznutú krajinku, na ktorú dopadá sneh. Za svitu mesiaca sa popri zamrznutej rieke prechádza postava. Vedel som, kto tá postava je, ale rozhodol som sa chlapca namaľovať ako niekoho neznámeho. Otočil som papier po výške a začal som maľovať.

 

Začalo sa stmievať. Ľudia sa rozchádzali a stánky sa rušili. Je na čase to zabaliť. Dokončil som posledný obraz – boli to ďalšie pyramídy na objednávku.

„Na dnes asi končíme, Gabriel.“ Zhodnotil situáciu Matt. Nemal som na to čo povedať a tak som len prikývol. Teraz pôjdeme domov a príde ten nepríjemný rozhovor, ktorý som celý deň odkladal, ako sa len dalo.

„Uhm.“ Zahundral som a začal som všetky prázdny spreje a zničené rukavice hádzať do veľkého vreca na odpad. Matt začal odkladať obrazy. Nakoniec sme ešte spoločne pobalili zvyšné spreje a všetko odniesli do môjho auta.

„Pôjdem hneď za tebou.“ Ešte ma pobozkal a odišiel po svoje auto. Matt je začínajúci podnikateľ s plastovými oknami. Začal s tým hneď po strednej. Teraz ma dvadsaťtri a celkom dobre sa mu darí. Dobre sa to ukazuje na tom jeho bavoráku. Každú chvíľu ho dáva prestriekať – aj keď motívy mu väčšinou maľujem ja. Zaparkoval som a Matt tesne za mnou. Pomohol mi vyložiť veci z auta a doniesť do bytu.

„Musím niekam...“ začal ale ja som ho rýchlo prerušil.

„Kto je tá baba, s ktorou si sa bozkával dnes na trhu?“ opýtal som sa priamo. Pochybovačne sa na mňa pozrel, ale potom sa v jeho očiach zjavilo podozrenie.

„Špehoval si ma?“ opýtal sa podozrievavo.          

„Ani som nemusel. Nebolo tam až tak veľa ľudí a vy ste neboli tak ďaleko, aby som vás nevidel. Tak kto je to?“ opýtal som sa pokojne.

„To je Tina. Chodíme spolu už pol roka.“

„To ti ja nestačím?“ tušil som, kam tento rozhovor vedie, ale neznepokojovalo ma to. Úprimne povedané, čakal som to už dlho.

„Vieš, po strednej, keď sme sa spoznali, som jednoducho chcel vyskúšať, aké je to s chlapom. A ty si prišiel ako prvá možnosť. Ale zistil som, že so ženou je to lepšie.“ Opĺzlo sa usmial.

„To si si rovno mohol pobaliť veci a odísť. Nemusel si to ani vravieť. Aj tak bol náš vzťah len o sexe.“ To síce nebola pravda, ale pravdu teraz vedieť nepotrebuje.

„Hej, chcel som sa trochu odreagovať. Tina o tom vedela a nevadilo jej to. A s tebou bol sex zábavný. Ale nie dosť. A okrem toho, aspoň som mal zadarmo prestriekané auto. Vlastne, keď nad tým tak uvažujem, idú ti len tie obrazy. V ostatných veciach si k ničomu.“

„Zbaľ si veci a vypadni.“ Povedal som a zavrel som sa v ateliéry. Tá jeho reč mi stačila na definitívne ukončenie vzťahu.

„Aj tak som to už mal v pláne.“ Začul som ešte spoza dverí. Ignoroval som to. Radšej som začal vykladať veci. Prestal som len keď som počul tresnúť vchodové dvere. Vyšiel som z izby a poobzeral som sa po byte. Zobral si len oblečenie. Pohľad mi padol na jednu našu spoločnú fotku. Bláznili sme sa na jednej dovolenke. Až teraz na mňa doľahli všetky udalosti. Vošiel som do obývačky, vytiahol som poloprázdnu fľašu tvrdého alkoholu a nalial som si dvojitého panáka. Vypil som ho na jeden raz a tak som si nalial aj druhého. Aj tretieho, štvrtého, piateho. A keď bola fľaša prázdna otvoril som si ďalšiu.

 

Ráno som sa zobudil s neuveriteľnou bolesťou hlavy. Vlastne ma bolel celý človek. A to aj pri najmenšom pohybe. Podarilo sa mi otvoriť oči. Ale hneď som ich zavrel, pretože svetlo bolo neznesiteľné. O pár sekúnd som to skúsil znovu, ale pomaly. Podarilo sa mi ich otvoriť a vtedy mi do hlavy vrátili spomienky zo včerajšieho dňa. Trh, tá baba, s ktorou sa Matt bozkával, mladík kupujúci obraz, rozchod, skoro jedna fľaša tvrdého, ktorá vysvetľuje bolesť hlavy. Musel som sa prinútiť vstať z postele. Najradšej by som si tú opicu vyležal, ale musím vstať. A nejako sa mi to podarilo. Na vratkých nohách som sa dostal do kuchyne, kde som si zalial silnú kávu. S kávou v ruke som vošiel do obývačky a zamrzol som vo dverách. Všade bola spúšť a neporiadok. Roztrhané fotky, zničené všetky darčeky od neho a rozbité nádoby. Zrejme som v amoku a v alkoholovom opare toto spôsobil ja. Nenapadal ma nikto iný, kto by to mohol spraviť. Z gauča som na zem zhrnul všetky črepiny. Dnes to tu budem musieť dať do poriadku, takže na trh dnes nepôjdem. Zajtra je posledný deň trhu a navyše sobota, takže tam bude najviac ľudí. Dopil som kávu a ešte chvíľu som len tak sedel a užíval si ticho. Hlava ma už tak veľmi nebolela. Káva trochu pomohla. Odniesol som hrnček do kuchyne. Je na čase upratať ten neporiadok.

Skončil som okolo obeda. Už dlho v mojom byte nebolo tak čisto ako teraz. Ale keď som nemal zamestnanú myseľ, začali sa mi vracať spomienky. Fakt je pravda, že človek si uvedomí čo mal, až keď to stratil. Uvedomil som si to až teraz, keď som prišiel o Matta. Ach, zase na neho myslím. Musím si ešte nejako zamestnať myseľ. Lenže v hlave som mal stále len jednu tvár a nemohol som sa od nej odpútať. Po tom všetkom by som čakal bolesť, ale žiadna nebola. Buď som si to ešte všetko poriadne neuvedomoval, alebo žiadna ani nepríde. Popravde, tá druhá možnosť sa mi pozdávala viac. Možno by som mohol ísť na námestie a predať ďalšie obrazy. Táto myšlienka ma prepadla takou rýchlosťou, že som ani nestihol zaregistrovať jej obsah. Ale keď som si to premyslel, zdalo sa mi to ako dobrý nápad. Zbalil som si teda všetky potrebné veci a odfrčal som na námestie. Podarilo sa mi chytiť to isté miesto ako včera. Hneď keď som vyložil obrazy a začal som iné sprejovať, vytvorila sa okolo mňa skupinka ľudí. Hneď po prvom obraze som mal celkom slušné publikum. Keď som vystavoval obraz, medzi mnohými tvárami som si všimol jednu. Tvár toho chlapca. Zrazu som cítil, ako všetky moje starosti zo mňa opadávajú. Bol to zvláštny, ale príjemný pocit. Opäť som sa sklonil k plátnu a sprejovalo sa mi ľahšie ako doteraz. Ani som si neuvedomil, že kreslím postavu ako prechádza zasneženou krajinkou. Opäť som vedel, kto je tá postava, ale zas som ju spravil len čiernu – neznámu. Keď som dokončil obraz a vystavoval som ho, chcel som sa stretnúť s tým modrým pohľadom. Lenže ten už nebol na svojom mieste a nebol ani v dave okolo mňa.

Vrátil som sa domov tesne po západe slnka. Všade bolo tak prázdno a ticho ako už dlho nie. Áno, v byte chýbala prítomnosť jednej osoby, ale teraz som sa tým odmietal zaoberať. Mal som až strašnú chuť kresliť, no nie sprejmi. Vtrhol som do ateliéru a niekde v tom „organizovanom poriadku“ sa mi podarilo vydolovať ceruzku. Zobral som čistý papier a začal som kresliť – už dlho som to nerobil, tak som len dúfal, že som to nezabudol. Po dvoch hodinách bol portrét hotový. Tú tvár som mal stále pred očami. Ostré rysy v takmer až detskej tvári, orámovanej vlasmi farby slnka. Iskričky ohromenia v tom modro-šedom pohľade, ktoré sa tam zjavili, keď som mu podal hotový obraz. Jednoducho bol dokonalý. S úžasom som hľadel na obraz. Bol prekrásny – nikdy som nič tak dokonalé nenakreslil – ale skutočnosti sa aj tak nevyrovná. Cestou do izby som sa stále uprene díval na obraz. Bol až príliš krásny na to, aby to bolo skutočné. Nie môj obraz, ale tvár na ňom. Kresbu som položil na nočný stolík a odišiel som do kúpeľne. Sprchu som potreboval ako soľ. Keď som sa vrátil späť do izby opäť som sa zadíval na tú kresbu. Ľahol som si do postele, ale stále som ju držal v rukách. Tá tvár ma uchvacovala. Keď som zatváral oči, ešte stále som ju mal pred očami.

Lúka. Prekrásna lúka pretkaná kvetmi. V diaľke zurčí potôčik a so spevom vtákov vytvára prekrásnu melódiu. To miesto je nádherné tak dokonalé, že nemôže byť skutočné. Chcem sa vydať ďalej a preskúmať to miesto podrobnejšie, ale zastavia ma nejaké ruky, ktoré ma objali okolo pásu. Okamžite ma zaplaví príjemný pocit. Zatvorím oči a vychutnám si ho. Na mojom ramene sa zjaví nejaká hlava, tak aby mi dotyčný mohol zašepkať do ucha.

„Miluj ma, Gabriel.“ Začujem hlas, tak podobný tomu milovanému, ale nie je to on. No aj tak som nedokázal tej prosbe odolať. Otočil som hlavu a naše pery sa stretli. Objal som to útle telíčko a položil som ho do trávy. A milovali sme sa... Až keď mi pred očami vybuchol vesmír pozrel som sa môjmu milencovi do tváre. Na sčervenanej tvári sa na mňa usmial pár modrých očí.

„Kto si?“ zašepkal som. Len sa na mňa usmial.

„Čoskoro.“ Povedal pred tým, ako ma niečo začalo ťahať od neho preč.

Celý mokrý som sa posadil na posteli. bol to len sen. Len prekrásne desivá nočná mora. Vyliezol som z postele a zamieril som do sprchy. Len horúca voda mi pomohla uvoľniť svaly. Potrebujem sa čo najskôr dostať na trh. Dnes by som mohol predať najviac obrazov. Ešte jeden deň a mal by som z toho rutinu a tú ja neznášam.

 

*                   *                      *                      *                      *

 

Dvadsiaty tretí december. Ešte nikdy som neslávil sviatky sám. Keď rodičia zistili, že som gay povedali, že už viac nie som ich syn a vyhodili ma z domu. Našťastie som si tajne šetril a s menšou pomocou od babičky som si mohol kúpiť byt. A teraz som v ňom sám po tak dlhom čase. Nuž, všetko je raz po prvý raz. Nechcelo sa mi sedieť v prázdnom byte a tak som vypadol do parku. Tu sa občas rodili moje diela. Toto pokojné miesto mi dodávalo inšpiráciu. Prechádzal som sa parkom a obzeral som sa po ešte stále suchej krajine. Vianoce sú už zajtra a nikde nie je ani vločka snehu. Nepáči sa mi to. Dokonca je aj pomerne teplo. Tri stupne pod nulou nie je až taká veľká zima. no predpoveď vraví, že sa to má zajtra zlepšiť. Lenže ja na tie báchorky veľmi neverím. Sadol som si na lavičku a zadíval som sa na skupinku detí. Hrali sa na schovávačku. Ach, občas by som sa rád vrátil do detských čias a zbavil sa všetkých tých problémov.

„Prepáčte, pane.“ Ozval sa pri mojej lavičke nesmelý hlas. Nezaujato som otočil hlavu na prichádzajúceho, ale hneď keď som uvidel chlapca z trhu, začal som mu venovať svoju pozornosť.   

„Áno?“

„Volám sa Eric Anderson a myslím, že sme sa stretli na trhu, keď sme sprejoval tie obrazy?“ na konci sa veta schyľovala do otázky.

„Áno, pamätám si ťa. Kreslil som ti ten obraz.“ Zatváril som sa, akoby som si na neho len teraz spomenul. Však som na neho celý týždeň každý boží deň nemyslel. Pomyslel som si ironicky.

 „Ukázal som ten obraz môjmu otcovi, pracuje v galérií. Rád by sa s vami stretol a chcel by vám navrhnúť, či nechcete pravidelne prispievať svojimi dielami do galérie.“ Vyvalil som na neho oči. Je pravda, že nemám stálu prácu a živím sa len obrazmi. Ale... Táto ponuka by sa mi hodila.

„Rád by som si to ešte premyslel.“ Povedal som, aj keď som už teraz vedel, že by som súhlasil.

„Samozrejme. Tu je jeho číslo, zavolajte mi kedykoľvek.“ Povedal a podal mi vizitku. „Dovidenia.“ Povedal a rýchlo sa stratil. Takže Eric – krásne meno. Dokonale sa k nemu hodí. Vytiahol som z vrecka mobil a vytočil som číslo z kartičky.

„Richard Anderson.“ Ozvalo sa v slúchadle.

„Dorbý deň, pán Anderson. Volám sa Gabriel Scott. Váš syn mi pred chvíľkou dal vizitku. Ja som autorom toho obrazu s vodopádmi.“ Nestihol som nič viac povedať, pretože okamžite spustil reč o mojom talente, a že by rád moje diela vystavoval... Skrátka, môj sen sa začal plniť. Nakoniec sme sa ešte dohodli na stretnutí, ktoré je o hodinu. Okamžite som sa vrátil domov a spravil som zo seba „človeka“. Ešte som do auta dal pár mojich obrazov – ako ma pán Anderson žiadal – a vyrazil som k reštaurácií. Bol som pri nej za pol hodinu, ale pán Anderson tam už bol. Čo ma najviac prekvapilo, bol s ním aj Eric.

„Dobrý deň.“ Slušne som pozdravil.

„Dobrý deň, pán Scott. Posaďte sa, nebudete tam predsa tak stáť. Už som dal objednať víno. Som si istý, že spolu budeme spolupracovať.“

„Musím vaše pozvanie na víno odmietnuť, som tu totiž autom.“ Chápavo prikývol.

„Tak ukážte, čo ste to doniesli.“ Žiarivo sa usmial. Ten chlap je blázon! Dospelý človek nemôže byť takto hyperaktívny. Svoje myšlienky som si ale nechal pre seba a ukázal som mu obrazy čo som doniesol. Obaja ich s úžasom pozreli. „Pane, tu máte zmluvu a ak ju odmietnete, tak si ma neželajte! Chlape, vy máte obrovský talent, kde ste trčali doteraz?!“  vyvalil som na neho oči. To nemyslí vážne. „Samozrejme, že vám dobre zaplatíme. Takých stopäťdesiat, dvesto dolárov za jeden?“

„Koľko?“ opýtal som sa celkom ohromený tou sumou.

„Zdá sa vám to málo? Stačí povedať, ak sa nejaký predá máte osemdesiat percent zo zisku.“

„Vôbec to nie je málo! Práveže až priveľa. Bežne som ich predával za dvadsaťpäť.“

„Prosím vás, nedajte sa vysmiať, to je až smiešne málo za takéto diela!“ povedal a posunul mi zmluvu. „Tak to už konečne podpíšte. A dúfam, že pozvanie na večeru už neodmietnete.“ Len tak som ju prebehol pohľadom a potom som ju podpísal. „A ste náš!“ zvolal nadšene. Zvyšok večera sme sa bavili o všeličom. Väčšinu však obstaral pán Anderson. Ja som hovoril len zriedkavo a Eric nepovedal ani jediné slovo.

Ešte sme sa dohodli, že moje obrazy sa začnú vystavovať až po novom roku. Skončili sme okolo siedmej večer, ale mne sa nechcelo ísť domov. Jednoducho som sa ešte chcel trochu poprechádzať. Bol som v parku. Prechádzal som okolo lavičky, kde som stretol Erica. Niekto na nej sedel. Chvíľku mi trvalo, kým som spoznal Erica. Usmial som sa a prišiel som k nemu.

„Hej, čo tu ty robíš?“ prisadol som si k nemu. Prekvapene zodvihol hlavu.

„Dobrý, len si tu tak sedím a rozmýšľam. A vy?“ opýtal sa ma s úsmevom.

„Prestaň mi vykať. Ešte nie som až tak starý.“ Zapýril sa, ale prikývol. „Chcel som sa len prejsť. Takže, ty máš rád umenie?“ nadväzoval som na tému, ktorú v reštaurácií nahodil jeho otec.

„Zbožňujem ho! No bohužiaľ, nemám talent. Tak ale chcel by som aspoň študovať históriu umenia.“ Sklopil hlavu.            

„Ale, každý má na niečo talent. Možno ho máš aj ty, ale je niekde hlboko skrytý. Ja som s tým začal len pred pár rokmi. Bol som asi v tvojom veku.“ Snažil som sa mu zdvihnúť náladu, ale nezabralo to. „Mal som šestnásť a vtedy som s tým začal, lebo som si potreboval nejako zarobiť. Potom som sa dostal na jeden kurz a odvtedy sa tým živím.“

„Môj otec tvrdí, že sa tým neuživím.“ Vyvalil som na neho oči. „No áno. Obdivuje umelcov a všetky ich diela, ale tvrdí, že je to veľmi nevďačná práca. Vraj je viac výdavkov ako príjmov.“

„To je síce pravda,“ uznal som,“ ale keď ťa to baví a podarí sa ti dostať aj inú prácu, tak sa to dá.“ Pochybovačne sa na mňa pozrel. O pár sekúnd sme živo diskutovali o umení a o nevďačnosti práce. Rozprávali sme sa takto už pár hodín a zistili sme, že máme veľa vecí spoločných. Prerušilo nás až zvonenie Ericovho telefónu. Prekvapene zažmurkal a zodvihol ho. O pár sekúnd ho zložil.

„To bola mama. Už som mal byť dávno doma.“ Povedal a postavil sa z lavičky. „Ahoj, ešte sa určite uvidíme. Šťastné a veselé.“ Poprial mi a otočil sa k odchodu. Lenže moja ruka bola oveľa rýchlejšia ako mozog. Vystrelila od tela a chytila ho za rukáv. Vtedy už bolo neskoro ľutovať svoj čin. Jednoducho som vstal tiež a naše pery sa spojili. Obaja sme boli najprv v šoku, ale bozk sme začali oplácať obaja v rovnakom momente. Niečo studené dopadlo na moju tvár a musel som sa od neho odtiahnuť a zadívať sa na oblohu. Eric nasledoval môj pohľad. Na moju tvár dopadla ďalšia snehová vločka. Vtedy som v diaľke začul zvoniť zvon na katedrále.

„Vianoce budú predsa len biele.“ Povedal som a pozrel som sa Ericovi do očí. Eric sa usmial a prikývol. Pohladil som ho po tvári a opäť som ho pobozkal. „Veselé Vianoce. Určite sa ešte uvidíme.“ Zašepkal som a už som len sledoval jeho vzďaľujúci sa chrbát. Toto bol určite najkrajší vianočný darček.         

 

 

4.-laska-z-obrazov---pict.jpg

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Heskýýýýý

(Jasalia, 1. 2. 2011 22:06)

Jednoduché, ale pekné a príjemné. A aj ten obrázok k tomu je úžasný. Veľa zdaru! :-p

:-)

(kitty, 17. 12. 2010 19:35)

to bylo pěkné a milé a hezky se to četlo :-)

:-)

(Lachim, 17. 12. 2010 18:52)

Nádhera. Chtělo by to další díl.

zlatéééééé

(angie, 17. 12. 2010 17:53)

to je krása:) také milučké:) *nezvykne sa tak rozplývať, ale...*
príjemné nenáročné čítanie na studený zimný večer, gracias, Autor/ka