SONP

Vošiel som do školy a prvé, čo sa mi donieslo do uší bolo, že si sa môj najlepší kamoš, Dean, rozišiel s Rebecou. No, čo sa týka klebiet, tak na žiadnej škole sa neroznášajú tak rýchlo ako tu. Bohužiaľ to platí aj o tých súkromných veciach. Len som nad tým zakrútil hlavou a prešiel som do šatní. Na lavičke v kúte sa krčila Rebeca a ticho plakala.

„V poriadku?“ opýtal som sa jej, aj keď som dobre vedel, že odpoveď bude záporná. Z hrubej zimnej bundy som vytiahol balík vreckoviek a podal som jej ich skôr, ako mi odpovedala.

„Prečo mi to urobil? Prečo ma odkopol? Eric, pýtam sa ťa, ako jeho najlepšieho priateľa, prečo som bola len jeho ďalšia obeť?“ plač pribral na intenzite a tak som ju radšej objal. Sedela tam, ako kôpka nešťastia a plakala lebo ju hviezda školy odkopol ako ďalšiu jeho hračku.

„Rebeca, vykašli sa naňho! Je to len egoistický hlupák, ktorý si najradšej robí posmech z ľudí okolo seba. Skrátka na neho zabudni! Na svete sú ďalšie tri miliardy chlapov, tak si vyber niekoho lepšieho.“ Povedal som jej vety, ktoré som si často opakoval. Po každom rozchode som začal dúfať, že sa zmenil a že mám nádej, ale potom si našiel ďalšiu a ja som z toho mal depresie. Na šťastie som svoje pocity vedel dobre skrývať a tak som svoju depku neukazoval ďalej, ako za rám mojich okuliarov.

„Keď je taký idiot, ako ho tu teraz opisuješ, prečo s ním ešte si? Prečo ho považuješ za svojho najlepšieho priateľa?“ padla otázka na telo. Zarazil som sa. Mal som jej odpovedať? Určite by sa rozšírili len ďalšie klebety a to ja nepotrebujem. Klebety a on by sa to dozvedel.

„Prepáč, Rebeca, ale to...  je to tajomstvo, ktorá držím hlboko v sebe, a ktoré sa svet nemôže dozvedieť.“ Postavil som sa od nej, lebo začalo zvoniť. „Do čerta, pán White nás zabije!“ rýchlo som si vyzliekol bundu a pomohol som jej vstať. Rozbehli sme sa do triedy aj keď sme vedeli, že meškáme.

„Že sa vám aj uráčilo!“ zavrčal na nás profesor, keď sme vstúpili do triedy. „Máte na vaše meškanie nejaké vysvetlenie?“ narýchlo som sa snažil vymyslieť nejakú výhovorku, ale Rebeca bola rýchlejšia.

„Je to moja vina, pán White. V šatni mi prišlo zle a požiadala som Erica, aby som mnou išiel na ošetrovňu. Sestrička ma nechcela nechať samú a tak tam so mnou ostal. Naozaj sa za to ospravedlňujem.“ Povedala tak pokorným hlasom, že som jej skoro uveril. White si nás premeriaval pohľadom, ale nič nevravel.

„Sadnúť!“ zavrčal a ďalej sa venoval výkladu... o hmyze, ako som neskôr zistil. Pobral som sa k svojej lavici, kde sedel on. Dean ma prepaľoval vševediacim pohľadom a bolo jasné, že Rebecinu lož prehliadol.

„Čo ste vy dvaja riešili v šatni?“ opýtal sa ma tým jeho krásne hlbokým hlasom. Bol ľadovo chladný a mojim telom sa pri tej krátkej vete prehnal mrázik vzrušenia.

„To má čas.“ Vzrušenie sa v mojom hlase veľmi neusadilo. Po mojej odpovedi ticho zavrčal a začal sa venovať poznámkam. Ako obvykle som skryl svoju tvár za stenu mojich dlhých vlasov a začal som písať poznámky.

*

Do školy som prišiel o niečo skôr ako obvykle. Vlastne oveľa skôr. Vždy som sa do triedy dostal so zvonením. No teraz – pol hodinu pred začiatkom vyučovania – som sedel v triede na díval som sa na prázdnu stenu. Zatiaľ tu nikto nebol a ja sa už naozaj začínal nudiť. Doteraz som počúval hudbu, ale teraz som už na ňu nemal chuť. Pripomína mi jeho. Toho, kvôli ktorému mám každý týždeň inú babu. Kvôli nemu chcem seba presvedčiť, že som normálny. A keď sa mi to už konečne podarí, zjaví sa on a všetka moja snaha je v háji. Svojimi pohybmi a správaním pripomína skôr dievča. Jeho výzor priam vzbudzuje potrebu chrániť ho. Svetlá pokožka kontrastuje s tmavými, po lopatky dlhými vlasmi. Tvár má rysy, za ktoré by sa nemuseli hanbiť ani svetové top modelky. Len jeho oči vyvracajú dojem dokonalého dievčaťa. Ich chladná zeleň je priamo podliata bolesťou. Sú to oči dospelého muža, ktorý trpel. Kúsok zelene z jeho očí, rozjasňujúcej túto chladnú zimu, je tá dokonalá vec, kvôli ktorej som sa do neho...

Zarazil som sa a pokrútil som hlavou, aby som vyhnal zlé myšlienky. Nesmiem na neho takto myslieť. Nesmiem na neho vôbec myslieť. Je to zlé, zlé, zlé. Zakázané, nedovolené, trestuhodné. Nie, nesmiem. Od „nemyslenia“ mi pomohol aj náhly hluk v triede. Keď som sa po nej obzrel, zistil som, že v nej chýbajú už len traja ľudia. Ale Ann je chorá, takže už len Rebeca – posledné dievča, s ktorým som sa snažil o presviedčanie seba samého – a Eric – chalan, kvôli ktorému som to robil. Keď zazvonilo a oni ešte stále neboli v triede, začínala ma prepadať panika. Alebo skôr paranoja. Do triedy vošiel profesor a o sekundu neskôr aj oni. Nemo som vydýchol.

„Že sa vám aj uráčilo!“ otočil na nich profesor pohľad plný bleskov.

„Je to moja vina, pán White. V šatni mi prišlo zle a požiadala som Erica, aby som mnou išiel na ošetrovňu. Sestrička ma nechcela nechať samú a tak tam so mnou ostal. Naozaj sa za to ospravedlňujem.“ Rebecinu lož som prehliadol bez mihnutia oka. Chodili sme spolu len mesiac, ale ja som sa naučil počúvať ten falošný tón v jej hlase. Ale aj tak vo mne zdvihla vlna žiarlivosti. Spolu, v šatni, sami. Svoj pohľad som zabodol do Erica a nehodlal som ním pohnúť, kým mi neodpovie na všetky moje otázky.

„Sadnúť!“ vyštekol White a začal sa venovať látke o hmyze. Eric sa veľmi pomalým krokom vliekol k lavici. Mal som chuť vstať a dotiahnuť ho sem. Na šťastie som svoju potrebu udržal, až kým si tam nesadol sám. 

„Čo ste vy dvaja riešili v šatni?“ môj hlas bol ako ľad, ale Erica som ním veľmi nevystrašil. Za dlhým jedenásť rokov nášho priateľstva si už naň zvykol.

„To má čas.“ Povedal pokojne. S tichučkým zavrčaním som sa začal venovať poznámkam. Jedným okom som ho stále sledoval. Prehrabol si vlasy, tie spadli do jeho tváre a vytvorili medzi nami bariéru.

*

Bola posledná hodina pred obedom. V celej triede sa dalo cítiť, že sekundová ručička sa pohybuje pomalým tempom. Konečne zazvonilo a ja som z triedy vypochodoval ako prvý. Dean ma každú prestávku otravoval, či mu to už nevysvetlím, ale ja som ho stále odbil. A teraz mal hodinu času na zistenie svojej odpovede. A, ako ho poznám, určite by ju zo mňa vypáčil. Preto som sa rozhodol skryť sa na moje obvyklé miesto, kam som sa skrýval, keď sa rozhovory s Deanom stali až veľmi nebezpečné pre moje tajomstvo. Na treťom poschodí som neomylne zahol do prvej chodby a do posledných dverí som vstúpil s takmer neoblomnou istou, že v knižnici ma určite hľadať nebude.           

„Už si tu dlho nebol, Eric.“ Oslovila ma knihovníčka za pultom. „Zase sa pred ním ukrývaš?“ ona jediná poznala moje tajomstvo. Doslova ho zo mňa vypáčila. Našťastie jej to nevadilo a rozhodla sa mi pomôcť.

„Musím.“ Opravil som ju.

„Tak hovor.“ Poklopkala na stoličku vedľa svojho kresla. Sadol som si, ale k reči som sa nemal. „Odhryzol si si jazyk?“ opýtala sa so smiechom.

„Keď som dnes prišiel do šatne, uvidel som tak sedieť dievča z našej triedy a jeho poslednú obeť. Chvíľku sme sa rozprávali, vlastne do zvonenia. V triede ma statočne skryla za svoju lož. Keď som si sadol vedľa neho, on sa ma opýtal, čo sme v šatni riešili. Odpovedal som mu, že to má čas, ale ja mu nechcem odpovedať.“

„A keby si mu chcel odpovedať, čo by si mu povedal?“ podala mi hrnček s mojim obľúbeným bielym čajom, ktorý medzi tým urobila.

„Nakričal by som do neho, ako môže byť tak hlúpy, že odkopol chudinku Rebecu. A tie pred ňou tiež.“

„A potom by si mu povedal, že ho miluješ.“

„Hej. Teda vlastne nie. Ja... neviem.“ Jej veta ma úplne poplietla. Veselo sa zasmiala.

„Vidím na tebe, že si do neho zamilovaný až po uši.“ Vyhlásila a opäť sa zasmiala. Od tváre sa mi nahrnula krv. Určite som s tou farbou mohol konkurovať aj zrelej paradajke.  

*

Konečne prestávka na obed a s ňou hodina času na zisťovanie mojej odpovede. Zazvonilo a ja som len vyvaľoval oči, ako Eric rýchlo zmizol. Tentoraz ho už nenechám zmiznúť. Sľúbil som si v duchu a vybehol som za ním z triedy. Na chodbe bolo ešte len pár ľudí a len jeden s čiernymi vlasmi, ako má Eric. Sledoval som ho a keď zahol na treťom poschodí do prvej chodby, došlo mi, že ide do knižnice. Čo robí v knižnici? Táto otázka vo mne zodvihla ďalšiu vlnu žiarlivosti. Vošiel do knižnice a, aj keď som bol v polovici chodby, hlas knihovníčky ku mne aj tak doliehal.

„Už si tu dlho nebol, Eric.“ Ako to myslela? Poponáhľal som sa a pritlačil som ucho na dvere. Potom ma napadlo, že Eric sa pri nejakom našom rozhovore niekde stratil a vrátil sa až na hodinu. A vždy na mňa vytasil nejakú šikovnú výhovorku. Takže tu sa skrýval.

„Musím.“ Teraz mi napadlo, že tie rozhovory sa týkali jeho vzťahu s dievčatami. Ale hneď ako sme sa dostali k prvej vete takéhoto rozhovoru, on niekde záhadne zmizol.

„Tak hovor.“ Dlho bolo ticho a potom sa zase ozvala knihovníčka. „Odhryzol si si jazyk?“ 

„Keď som dnes prišiel do šatne, uvidel som tak sedieť dievča z našej triedy a jeho poslednú obeť. Chvíľku sme sa rozprávali, vlastne do zvonenia. V triede ma statočne skryla za svoju lož. Keď som si sadol vedľa neho, on sa ma opýtal, čo sme v šatni riešili. Odpovedal som mu, že to má čas, ale ja mu nechcem odpovedať.“ Opísal jej ranú scénku v šatni. Chodil som s klamárkou. Potom ale zaznela zaujímavejšia otázka.

„A keby si mu chcel odpovedať, čo by si mu povedal?“ pritlačil som sa na dvere ešte viac.

„Nakričal by som do neho, ako môže byť tak hlúpy, že odkopol chudinku Rebecu. A tie pred ňou tiež.“ Začal Eric.

„A potom by si mu povedal, že ho miluješ.“ Toto konštatovanie mi vyrazilo dych. Je možno, žeby Eric opätoval moje city?

„Hej. Teda vlastne nie. Ja... neviem.“ Jeho koktanie prerušil až veselý smiech.

„Vidím na tebe, že si do neho zamilovaný až po uši.“ Teraz si viem živo predstaviť, ako sa sladko červená. Ak je v tom až po uši, možno, ale len možno, mám šancu. Zaradoval som sa. V duchu sa mi začal rodiť plán. Jeho otec je v práci až do noci. A matka mu umrela pri pôrode jeho sestričky. Bohužiaľ to ani jedna z nich neprežila. A to mi teraz – paradoxne – vyhovovalo.    

*

Pár minút pred zvonením som sa vydal do triedy. Celkom ma prekvapilo, keď som na chodbách nikde nevidel Deana s jeho otázkami. Pravdupovediac, mi to tak vyhovovalo. Vošiel som do triedy a stuhol som. Sedel v lavici a usmieval sa. Rýchlo som zažmurkal a prešiel som k nemu. Teraz sa už otázkami rozhodne nevyhnem.

„Čo hovoríš na Natalie s vedľajšej triedy?“ opýtal sa ma hneď ako som si sadol. Prekvapene som na neho vyvalil oči. Samozrejme, že si odo mňa stále nechal poradiť, keď si niekoho vyberal.

„Ty... nechceš poznať odpoveď na svoje otázky?“ opýtal som sa prekvapene.

„Nepatríš mi. Je to tvoja súkromná vec. Nemám sa čo do toho pliesť.“ V tej chvíli som oľutoval, že som sa ho vôbec pýtal. Prebehla mnou bolesť. Nepatrím mu, ale tak veľmi by som chcel. „Alebo mi chceš odpovedať?“ pozdvihol obočie a zadíval sa mi hlboko do očí.

„Vlastne ani nie.“ Povedal som a rýchlo som odvrátil hlavu. „Čo sa týka Natalie. Je milá a pekná. Celkom príjemné dievča.“ Ale nič pre teba. Chcel som dodať.

„Rozmýšľal som, že ju niekam pozvem.“ Určite mi chcel ešte niečo povedať, ale do triedy vošla profesorka.

Posledné tri hodiny – zvyšok dňa – sa vliekli. Dean sa ma našťastie nič nepýtal. To sa ale zmenilo s posledným zvonením.

„Do čerta aj s chémiou!“ zavrčal a ja som sa pousmial. Začali sme preberať nové učivo a on tomu zjavne nechápal, na rozdiel odo mňa. „Tej organike vôbec nerozumiem. Eric?“ tento tón jeho hlasu som už dokonale poznal. Teraz sa ma celkom isto opýta, či mu to nevysvetlím. „Ty, ako budúci zverolekár, chémií musíš rozumieť. A to hlavne organickej. Nemáš na mňa dve minútky, aby si mi to vysvetlil?“ čo som vravel? Keď som sa pozrel na jeho dokonalý smutný pohľad – jeho ľadová modrá ma doslova nútila súhlasiť – povzdychol som si. Vôbec nemalo cenu odporovať.

„Otec príde až neskoro večer. Máme na pár hodín učenia náš byt celý pre seba.“

„Ach, ty si poklad. Najradšej by som ťa za to vybozkával, no to by vyznelo inak, akoby malo.“ Pobalili sme si veci a vybrali sme sa ku mne domov. Cesta prebehla mlčky. Ja som sa topil v myšlienkach, aké by to bolo keby ma pobozkal, aj keby by to mala byť len priateľská pusa na tvár. Určite by som sa vznášal. Aj Dean mlčal. Vypadal rovnako zamyslený ako ja.

*

Cestou som domýšľal svoj plán. Vlastne žiaden nebol. Nemal som vymyslené, čo urobím, alebo čo mu poviem. Jednoducho sa zachovám podľa situácie. Áno, to bude najlepšie. Vošli sme do jeho bytu, v chodbe sme si vyzliekli bundy a vošli sme do jeho izby. Eric si začal vyberať z tašky chémiu, ale teraz nastal čas na môj plán.

„Takže,“ začal som, aby som upútal jeho pozornosť. „Do knižnice, si sa to chodil skrývať, keď si sa so mnou nechcel rozprávať.“ Stuhol uprostred pohybu a pomaly sa na mňa otočil.

„Ako to vieš?“ opýtal sa so strachom v hlase.

„Dnes som sa s tebou chcel porozprávať. Ale ty si mi nejako ušiel a tak som ťa sledoval.“ V jeho očiach sa odrazila ešte väčšia hrôza.

„Ty... čo?“

„Je pravda, čo povedala tá knihovníčka? Naozaj ma miluješ?“ opýtal som sa ho. Sklopil pohľad. Zložil si okuliare a otočil sa mi chrbtom. Ale videl som jeho odraz v okne. Po tvári mu začali stekať slzy. Rýchlo som ho objal. „Neplač.“ Zašepkal som a otočil som si ho tvárou k sebe. Slané kvapky vody som mu zotrel jazykom. Vytreštil na mňa oči. „Všetky tie dievčatá... Ja som to... Chcel som zabudnúť a myslel som si, že oni mi pomôžu. Ale ono to ešte viac bolelo. Nechcel som ich. Chcel som niekoho iného, ale nešlo to. Nechcel som si to priznať. Nechcel som si priznať, že ťa milujem.“ Oči sa mi ešte viac rozšírili. Využil som to, že mu spadla sánka a pobozkal som ho. Spamätal sa. Začal sa vzpierať, ale po pár neúspešných pokusoch to vzdal. Pridal sa ku mne. Dráždili sme jeden druhého jazykom zatiaľ čo naše ruky sa potulovali po telo toho druhého.

„Bola to pravda. Aj ja ťa milujem.“ Zašepkal, keď sme už nemali kyslík. Tie štyri slová druhej vety vo mne vyvolali vlnu túžby. Opäť som sa vrhol na jeho pery. Musel vytušiť moju túžbu, lebo sa mi poddal. Vycítil som z neho oddanosť, akú som necítil ešte z nikoho. Zobral som ho do náruče preniesol som ho na posteľ.

„Naozaj to chceš?“

„Ak to začneš preťahovať, tak si ma neželaj!“ zavrčal tichú vyhrážku. Zasmial som sa a vrhol som sa na jeho krk. Eric slastne vzdychol a jeho ruky mi začali rozopínať košeľu školskej uniformy. Jedna jeho ruka zablúdila po rade gombíkov až k moju rozkroku.

„Nedočkavý?“

„Povedal som, že to nemáš preťahovať.“ Sám si vyzliekol košeľu a odhalil tak svoju snehovo-bielu hruď. Zamračil som sa.

„Naozaj to chceš tak rýchlo?“

„Počúvaj. Už tri dlhé roky sa musím ovládať v tvojej prítomnosti, aby som ťa nebozkával. Tri dlhé roky som čakal na tento deň. Vieš si vôbec predstaviť, koľko sebaovládania ma to stálo? Nevieš! Tak ho už, konečne, do mňa vraz, nech vie, že to za to stálo!“ rozopol mi nohavice a stiahol ich, pokiaľ mu to naša poloha dovoľovala. Už-už si rozopínal svoje, ale ja som ho rýchlo zarazil.

„Chceš to až tak rýchlo?“ nič nepovedal, len prikývol. „Dovoľ mi, ti to trochu uľahčiť.“ Chvíľkou ma prepaľoval pohľadom, ale nakoniec aj tak prikývol. Opäť som ho pobozkal. Teraz to bol ale len krátka bozk, lebo som sa začal venovať jeho bradavkám, zatiaľ čo som mu rukou stiahol nohavice aj s trenkami. Vtedy sa z vydal prekvapený ston a obe bradavky okamžite stvrdli vzrušením. Bozkami som začal putovať nižšie, až som zobral jeho pýchu do pusy. Prehol sa v luk a slastne zastenal. Dvoma prstami som sa vrátil k jeho ústam a strčil som ich dnu. Pochopil ma a naslinil ich. Už boli dosť vlhké a tak som ich vybral. Oba naraz som strčil do jeho dierky a začal som ho rozťahovať. Jeho pozornosť som odvádzal dostatočne a tak sa nestiahol vyděsit. Úzky priestor okolo mojich prstov umocnil moje vlastné vzrušenie. Vytiahol som z neho prsty a vyzliekol som sa.

V jeho nahnevanom pohľade – určite sa mu nepáčilo, že som prestal – bola aj štipka strachu.

„Neboj sa. Budem nežný.“ Sľúbil som mu. Pomaly som do neho vstúpil. Pozorne som sledoval jeho tvár a bol som odhodlaný prestať pri akomkoľvek náznaku bolesti. Konečne som v ňom bol až po koreň a vtedy nastalo hotové peklo. Byť v ňom bol fantastický pocit a mal som chuť prirážať až nad vrchol mojich možností, ale na druhej strane som vedel, že by ho to bolelo a to by znamenalo, že poruším svoj sľub. Eric to ale vyriešil za mňa a ako prvý sa pohol. Obaja sme na raz zavzdychali. Dlho som už nečakal a začal so prirážať. Ocitli sme sa vo víre udalostí, z ktorého sme sa obaja dostali slastným výkrikom. Vyvrcholili sme spoločne. Opatrne som z neho vystúpil a ľahol som si vedľa neho na posteľ.

„Dodržal si sľub.“ Zašepkal mi Eric, keď sa vydýchal.

„Nemôžem predsa ublížiť niekomu, koho milujem.“ Usmial sa na mňa šťastným úsmevom a pobozkal ma.

„Aj ja ťa milujem.“ Bol nádherné počuť tie slová. Doslova ma nútili k tomu, aby sme si to zopakovali.

„A keď sme už pri tom. Oficiálne mi po tomto patríš. Teda mám právo vedieť, čo sa dialo v šatni s Rebecou.“ Prevrátil očami a miesto odpovede ma pobozkal „Aj tak sa to dozviem.“ Sľúbil som mu. Ešte raz pretočil oči.

„Chémia!“ vykríkol zrazu a posadil sa. „Mal som ti vysvetliť organiku!“ už sa zberal z postele, ale ja som ho zastavil.

„Najprv prax a potom teória.“ Opravil som ho. Zvalil som ho do perín a začal som ho bozkávať. Nevzpieral sa dlho. Poddal sa mi rovnako rýchlo ako prvý krát.

„To bude klebiet a klebiet.“ Povedal, keď som ho bozkával na krku.

„Čože?“ nechápal som.

„No ak sa na mňa budeš vrhať každé dve minúty, tak nemáme šancu to nejako ututlať. O nás si budú z tých klebiet aj vrabce na streche čvirikať.“

„Rušíš moje sústredenie na teba!“ Obvinil som ho. „Takže v nasledujúcich minútach máš právo vydávať len stony spolu s mojim menom. Ak budem počuť niečo iné tak si ma neželaj.“ Vyhrážal som sa mu s úsmevom.