SONP

Cink!

Rozozvučí sa útulnou kaviarničkou zvuk malého zlatého zvončeka pripevneného nad dverami. Čašník leštiaci pohár na víno zvedavo vzhliadne, kto to v takom nečase prichádza. Vonku už dobrú hodinu leje ako z krhly. Skupina premočených študentov sa s taškami prehodenými cez rameno nahrnie dnu. Sú to pravidelný zákazníci. Chodia tu každý deň po škole na kávu a zákusok.

„Dobrý deň!“

„Dobrý.“ Odpovie trochu zarazene. Pozrie sa na náramkové hodinky. Pol tretej? Už?  Zrejme sa zase zatúlal v myšlienkach  a ani si nevšimol, ako pokročil čas.

Zhodia zo seba bundy a zavesia ich na vešiak blízko dverí. Hneď pri ňom leží na zemi hnedé plastové vedro, do ktorého blondínka s výrazným líčením hodí čierny dáždnik. Sú v dobrej nálade až na chalana s okuliarmi. Ako sa to volal? Marek? Matej? Ten sa ukrivdene mračí na dve študentky, z ktorých jediných nekvapká voda. Vytiahne z vrecka nohavíc vreckovku a utrie si ňou kvapky z obdĺžnikových okuliarov.

Všetci si posadajú do svojho obľúbeného boxu blízko baru. Čašník nasadí profesionálny úsmev, zoberie malý zápisníček s perom a pohne sa k nim. Nie sú v plnej zostave. Dnes sú len piati, dve dievčatá a traja chalani. Väčšinou je s nimi ešte brunetka ustavične kritizujúca všetko a všetkých naokolo a vysoký štíhli chalan ako vystrihnutý z módnych časopisov.

„No tak, Matej, už sa nemrač! Urobil si dobrý skutok! Vďaka tebe a tvojmu dáždniku sme s Klárou nezmokli.“

„Dobrý skutok? Uchmatli ste mi ho z ruky a ja som musel moknúť.“

„Ber to z tej lepšej stránky. Keby nebolo teba, Barbie by sa rozmazala. Bolo by peklo sedieť s ňou za jedným stolom. Neveril by si, ako strašne pripomína čarodejnicu, keď sa jej tie nánosy make-upu roztečú.“

„Rišo!“ nazlostene vykríkne a kopne ho pod stolom. Osadenstvo stola sa zasmeje. Dokonca aj Mateja začína prechádzať namosúrená nálada.

„Čo si dáte?“ zasiahne do toho čašník. Všetky hlavy sa k nemu ako na povel otočia.

„Horúce jablko, krémeš a laskonku.“ Vychrlí Rišo. Vždy si objednáva prvý.

„Minerálku, jemne perlivú.“

„Barbie, zase nová diéta? Nepomôže ti to,“ podpichne ju Rišo. „Debil.“

„Ja si dám ten čokoládový zákusok so šľahačkou, veterník a latte.“ Preruší rodiacu sa hádku Klára.

„Zelený čaj a dvakrát punčový rez.“

„Horúce jablko.“ Zamrmle ticho posledný zo študentov.

„Hneď to prinesiem.“   Ladným krokom sa vytratí. Vytiahne tanieriky, na ktoré naukladá koláče. Naučenými úspornými pohybmi začne chystať zvyšok objednávky. Ide mu to rýchlo, takže ani nie za päť minút majú pred sebou všetko, čo si objednali.

„To bola rýchlosť! Ďakujeme. Ste anjel!“ usmeje sa Klára a vloží do úst kúsok zákusku. Čašník na okamih stuhne, ale hneď sa spamätá a úsmev jej opätuje. Otočí sa k ním chrbtom a poberie sa k baru. Vo chvíli, keď mu už nevidia do tváre, sa jeho úsmev zmení na ironický úškľabok. Zvláštne tiene v jeho oceľovo sivých očiach sa prehĺbia a vrásky vyzerajú zrazu akosi ... výraznejšie. Znova schytí do ruky utierku a nedoleštený vínový pohár. Neprítomným pohľadom sa zadíva von veľkým oknom, po ktorom stekajú dažďové kvapky.

Tak Anjel... hmm?

♦♦♦

„.....To je môj plán.“

„Brilantné! V poriadku, máš moje povolenie, už sa na to teším. Ešte niečo... Si presvedčený, že sa ti to podarí? Nechcem pred Bohom vyzerať ako idiot.“

„Samozrejme.“

„Lucas všade ťa hľadám.“ Ozve sa mu vyčítavo spoza chrbta. Lucas sediaci na bielo-striebornej lavičke zdvihne pohľad od krásnej scenérie, ktorej doteraz venoval pozornosť. Sivé oči ladiace s bielym oblečením, vlasmi i snehovo bielymi krídlami sa uprú na elegantnú postavu blonďavého anjela.

„Mohol si vedieť, že som tu. Vždy tu predsa chodievam. Je odtiaľto krásny výhľad.“ Rafael si len povzdychne. S Lucasom sa pozná už takmer dve storočia, takže si stihol zvyknúť na jeho zmiznutia.

„Neprišiel si na poradu.“ Zamrmle iba. Vie, že napomínanie by nemalo cenu, Lucas je skrátka taký, príliš neviazaný,  aby dokázal poslúchnuť všetky príkazy. Zastrčí si za ucho neposedný pramienok vlasov a prisadne si k nemu.

„Londýn je z výšky impozantný, nemyslíš?“ prehovorí Lucas. Rafael iba slabo prikývne. On sa radšej chodieva pozerať na nedotknutú prírodu. Panenské hory a kryštálovo čisté jazerá ho priťahujú oveľa viac ako mraveniská domov, neutíchajúci ruch a nezdravé výfuky plynov. Vie však, že Lucasa ešte stále priťahuje život ľudí. Keď sa sám stal anjelom, tiež mu trvalo takmer tri storočia, kým prestal o sebe rozmýšľať ako o človeku. Možno práve preto Lucas sem-tam spraví nejakú rebéliu a nepríde na poradu alebo sa vyparí na celý deň a nikto nevie, kde zmizol.

„Čo sa deje? Si akýsi zvláštny.“

Lucas jemne pohne krídlami a postaví sa na takmer neviditeľný chodník. Je slabučko biely ako hmla a vinie sa ďaleko do diaľky.

„Ja... som sa stretol s Chrisom. Viackrát. “ vypadne z neho nakoniec.

„Čože?! Zbláznil si sa?“ zdesí sa Rafael. Dobrá nálada je v čudu. Netušil, že sa Lucas odhodlal k niečomu tak seba deštruktívnemu.

„Nemôžeš chodievať za človekom! Vieš, čo by sa stalo, keby sa to rada dozvedela?“ Rada pozostáva z dvanástich vyšších anjelov, ktorý majú viac-menej neobmedzenú moc. Večne sa oháňajú zákonmi z Knihy pravidiel, ktorú kedysi dávno zostavil Boh. Trestajú všetky priestupky, o ktorých sa dozvedia. Sú prísny a neovplyvniteľný. 

„Viem... ale...“

„Musíš s tým prestať!“

„Nemôžem!“

„Musíš, ak sa to roznesie...“ 

„Viem, čo sa stane.“ Povie vyrovnaným hlasom. „Ale ja sa ho nedokážem znova vzdať.“

„Čo myslíš tým znova? Nie je to predsa ten Chris. Nemôže to byť on!“

„Správa sa presne ako môj Chris! Majú rovnaké meno a vyzerajú na vlas presne. To nemôže byť náhoda!“  Rafael v návale zdesenia vstane. Krídla sa mu rozprestrú a tým pohybom sa vzduch okolo nich rozprúdi. Vietor nadvihne Lucasove vlasy stiahnuté v prísnom vrkoči. 

„Lucas, Chris je už takmer dvesto rokov mŕtvi!“

„Nie je! Bol som s ním.... Viem, že to je on!“ jeho hlas znie až zúfalo. Rafael položí ruku na Lucasovo rameno.

„Duša sa nemôže znovu zrodiť. Sám to dobre vieš. Christopher je mŕtvi, a to, že ho miluješ na to nič nezmení.“

„To, že ho milujem, s tým nemá vôbec nič spoločné!“  zhodí z ramena priateľovu ruku.

„Ale má... pretože kvôli tomu zatváraš oči pred realitou. Keby si sa nenechal zaslepiť citmi, vedel by si, že aj keď vyzerá ako on, tak to on nie je! Lenže ty chceš, aby to bol on, preto kvôli tomu riskuješ...“

„Napriek tomu... nedokážem sa ho vzdať.... Povieš to niekomu?“ 

Rafael bezmocne  zatne päste. Veľkolepé krídla znova zloží.

„Vieš, že nie...“ Lucas sa usmeje v sivých očiach sa mu zjaví vďaka.

„Kedy za ním ideš?“

 „Dnes.“

„Ako dlho to už trvá?“

„Odkedy sme ho stretli.“

„Takže mesiac.“ Šepne. 

Pamätá si ten deň presne. Dostali za úlohu pomôcť jednému chorému dievčatku. Uzdravili ju a mali sa vrátiť, ale Lucas ho presvedčil, aby sa ešte išli prejsť. Išli do parku, kde bolo málo ľudí. Poväčšine ich smrteľníci nedokázali vidieť, pokým to sami nechceli, ale bolo zopár výnimočných ľudí, ktorý ich mohli zahliadnuť a tak sa radšej zdržovali na miestach, kde to bolo vyľudnené. Kráčali po vyzametanom chodníčku, občas ich minul náhliaci sa chodec, ktorí im nevenoval pozornosť. Práve sa chystali vzlietnuť a odísť, keď sa spoza vysokých dubov vynoril muž. Mohol mať dvadsaťdva alebo trochu viac, mal čierne vlasy a bol zahalený v dlhom neforemnom kabáte. Možno by vyzeral aj trocha desivo, keby nemal jemné črty tváre a oči teplej zelenej farby. V momente ako sa pozrel ich smerom zastal, vypleštil oči a doslova zmrzol na mieste. Navzájom na seba pozerali v tichej hrôze, keď to ticho prerušil Lucas. Napätým hlasom vyslovil jediné slovo, ktoré medzi nich dopadlo ako úder sekery.

„Chris...“

„Vy ma poznáte?“ vydesene sa spýtal o krok cúvnuc. Rafael ani nemusel dlho rozmýšľať, aby mu to došlo. Videl Lucasa aj ako človeka a vedel, že miloval muža menom Christopher. Keď sa na muža v kabáte pozrel pozornejšie, všimol si, že sa skutočne podobal na Chrisa.. nie nepodobal sa, on vyzeral úplne ako Chris.

„Poďme.“ Šepol potichu Lucasovi. „Poďme!“ zopakoval hlasnejšie, keď nereagoval. Lucas sa strhol a zmetenými očami sa pozrel na Rafaela. Pochopil, čo po ňom chce a roztiahol krídla. Obaja vzlietli, nechávajúc zmeteného muža pod sebou.

„Počkajte! Počkaj! Vráť sa....“ bezmocne zakričal muž priveľmi zmetený, aby pochopil, čo sa to vlastne stalo...

Myslel si, že tým to skončilo, zrejme sa mýlil.

„Lucas, prosím ťa, rozmysli si to. Z tohto nič dobré nevzíde, to musíš vedieť aj ty. Nedokážeš to udržať v tajnosti dlho. Niekto si všimne ako prechádzaš cez bránu a potom si skončil. Uvedomuješ si to? Okrem toho Chris je človek.... zomrie, či sa ti to páči alebo nie. Čo urobíš potom?“

„Nechápeš to. Nezáleží na tom, čo všetko stratím! Pokým s ním môžem byť čo len minútu, tak mi to stojí za to...“ zámerne ignoruje narážku na smrť, nechce o tom rozprávať, ale Rafael mu tento raz nenechá vydýchnuť.

„Tak čo urobíš, keď zomrie?“ Lucas neodpovie, nie nahlas. Ale v duchu si sľúbi, že to nedovolí. Spraví čokoľvek, aby ho zachránil. Keď príde čas, zabráni jeho smrti. V sivých očiach sa zjaví pevné rozhodnutie, odhodlanosť pohnúť aj celým svetom ak to bude potrebné. Uprie pohľad do Rafaelových očí.

„Nemusíš sa tak báť, nezomriem.“ To je pravda, nech by spravil čokoľvek, nemôžu ho zabiť. Zabiť anjela je najväčší neodpustiteľný hriech a dokonca ani rada, ktorá má vo všetkom voľnú ruku, nemôže niečo také spraviť.

„Pre nás sú aj horšie veci ako smrť.“ Na toto už nič neodpovie. Načo, obaja vedia, že je to pravda.

Je hlboká noc. Čierne nebo posiate hviezdami ja nádherné a nebezpečné. Tma je ťažká a sýta ako atrament. Jediným osvetlením sú vzdialené svetlá z mesta niekde hlboko pod nimi. Odtiaľto vyzerajú len ako malé bodky. Anjeli odpočívajú. Ticho tejto až posvätnej atmosféry narúša len občasný šuchot krídel anjelov smrti, pretože smrť, tá mrcha, nikdy nespí. Lucas stojaci na streche bieleho domčeka sa pre seba usmeje. Jemu to vyhovuje. Započúva sa do ticha noci. Nikde nikoho. Roztiahne pozoruhodné krídla a vzlietne. Orientuje sa podľa hviezd a svetiel pod sebou. Musí sa dostať k bráne, cez ktorú sa prešmykne na druhú stranu. Trochu sa uškrnie. V tele cíti vzrušenie a stúpajúci adrenalín. Miluje tieto nočné úteky. Miluje dobrodružstvo a pocit, že robí niečo zakázané. Nie je to charakteristická črta anjelov, často sa zamýšľa, prečo si Boh vybral práve jeho. Keď bol človekom, nebol nijaký samaritán, mal rád peniaze, sex, alkohol a všetky tie pozemské radosti, ktoré mu aj teraz chýbajú. Čo by dal za raňajšiu šálku kávy alebo za sladký čokoládový zákusok. Zmení smer a zaletí viac doprava, brána je už blízko. Je to vlastne jediná možná cesta ako sa dostať na zem. Nikto ju nestráži. Načo? Ak na svete existuje niekto, kto neporušuje pravidlá, tak sú to celkom určite anjeli.

No, vždy sa nájde čierna ovca rodiny. Pomyslí si, zatiaľ čo preletí cez dokorán otvorenú bránu von.

„Boh so stávkou súhlasil. Ak sa Ti nejakého anjela podarí stiahnuť získame desať čistých duší. Ak prehráme...“

„Neprehráme. Chris je jeho slabina. V tejto chvíli je už môj.“

Chris veľkou vareškou premieša obsah hrnca, v ktorom sa veselo varí paradajková polievka. Už stačí iba nastrúhať na vrch trocha syra a bude to. Natiahne si na ruku chňapku a otvorí trúbu. Odchýli vrchnú časť sklenenej misy na zapekanie. Pečie v nej králika na jablkách, svoje obľúbené jedlo. Z linky zoberie  dlhú ihlicu a pichne do mäska.

„Tak to by sme mali.“ Ohodnotí spokojne. Zemiaky už má hotové, môže sa servírovať. Začne si pohmkávať melódiu pesničky, ktorú hrajú v rádiu. Na drevený stôl prestrie čistý červený obrus. Do prostriedku postaví stojan so sviečkou hneď vedľa vázičky s červenou ružou. Plytký tanier, na to hlboký, po krajoch príbor a vínové poháre. Pozorne sa zadíva na svoj výtvor. Niečo tomu chýba. Tvár sa mu rozjasní. No jasné, že ho to skôr nenapadlo. Zo šuplíka vytiahne biele servítky s ružami po krajoch. Naaranžuje ich ku pohárom.

„Hotovo!“ je so sebou spokojný. Vyzerá to božsky. V chladničke má šľahačkový zákusok, ktorý si dajú po večeri ako dezert. Možno to trochu preháňa, ale chce, aby to bolo dokonalé. Stretávajú sa už mesiac a on by sa s Lucasom dnes rád miloval, dnešok musí byť preto dokonalý. Odviaže si z pása zásteru a zavesí ju na háčik pri chladničke. Do polievky hodí za hrsť syru a zamieri do spálne. Ráno prezliekol periny do červených obliečok s čiernymi ružami. Spokojne sa usmeje. Všetko je ako má byť, už musí dať do poriadku len seba. Vytiahne zo skrine čisté tričko spolu s rifľami. V kúpeľni použije deodorant, umyje si zuby, vlasy si účelne rozstrapatí okolo tváre. Usmeje sa na svoj odraz v zrkadle. Výborne.

Cŕŕŕn!

Lucas netrpezlivo prešľapuje pred dverami. Odolá pokušeniu ešte raz zazvoniť, vie, že ho Chris počul. Dvere sa konečne otvoria. Chris s jemným úsmevom na perách odstúpi stranou, aby mohol vojsť dnu. Hneď ako sa za ním zatvoria dvere, sa k nemu pritúli horúce telo voňajúce po jablkách. Chrisove ruky ho objímu okolo krku a na perách mu pristane nevinná pusa.

„Vitaj.“ Šepne mu do ucha. Lucas sa usmeje, obtočí ruky okolo úzkeho pásu a privinie si ho ešte o kúsok bližšie. Tieto chvíle sú mu aj po mesiaci vzácne.

„Čo to tu tak krásne vonia?“ spýta sa tichým hlasom.

„Pečený králik na jablkách, paradajková polievka, zapekané zemiačky.“

„Mňam.“  Chris sa mu jemne vymaní z náruče a zamieri do kuchyne.

„Poď, lebo to vychladne.“

 Lucas ho poslušne nasleduje. Na prahu dverí sa zarazí. Dôverná atmosféra kuchyne mu vyrazí dych. Plamienok sviečky hádže príjemné tiene na karmínový obrus, vo vzduchu sa vznáša vôňa pečených jabĺk a Chris nakladá na taniere polievku. Spomenie si na podobnú situáciu, ktorú spolu zažili tesne pred tým, ako sa videli naposledy. Bolo to približne v roku 1800 v čase, keď sa Veľká Británia spojila s Írskym kráľovstvom. Chris ho vtedy pozval na večeru. Sedeli za slávnostným stolom, jedli jablkové pyré, pili opojné víno, smiali sa na maličkostiach, ktoré vlastne ani neboli smiešne. Po večeri ho zodvihol na ruky a odniesol si ho do postele. Ešte teraz si pamätá ako zvodne vyzeral na smotanovo bielych perinách obklopený lupienkami ruží, ktoré tam predtým prikázal rozsypať.

„Môžeme jesť.“ Vytrhne ho zo zamyslenia známy hlas. Lucas si ochotne sadne za stôl. Schytí do ruky lyžičku a ochutná.

„Výborné.  Takúto dobrotu som nejedol už večnosť.“

„Počkaj až ochutnáš dezert.“ zasmeje sa uvoľnene Chris. „Je to zvláštne, poznáme sa iba mesiac, ale mám pocit, akoby som ťa poznal celý život.“ Zamyslene prehodí.

Lucas spýtavo pozdvihne obočie.

„Vážne? Som rád...“

Zrejme sa z nejakého dôvodu znovu zrodil a stratil spomienky na predchádzajúci život. Možno však podvedome cíti, že sme si boli blízky. Pomyslí si Lucas. Je to síce trochu pritiahnuté za vlasy, ale iné vysvetlenie ho nenapadá.

„Aké to vlastne v nebi je? Ešte som sa ťa na to nespýtal.“

„Biele.“

„Biele?  Ako to myslíš?“

„Doslovne. Všetko tam je biele. Domy, kvety, chodníky...“ Chris sa zatvári skepticky. „No dobre možno nie všetko. Napríklad občas je niečo aj modré, žlté, strieborné... Ale nič – a tým myslím nič- nie je čierne alebo červené.“

„Nemáte radi červenú?“ splaší sa Chris zrakom putujúc po červenom obruse.

 „Nejde o to, že by sme nemali radi... vlastne ja červenú milujem, ale ... sám neviem, ako to všetko funguje.“

„A ďalej? Povedz ešte niečo.“

„No... napríklad ...anjeli nejedia. Nebývame hladný, a tak, akosi samozrejme, neplytváme čas na jedlo. Čo je pre mňa katastrofa.“ Urobí ksichtík. Chris sa rozosmeje.

„Ty moje chúďatko. Už viem, prečo tak rád chodievaš ku mne na večere.“ Zdvihne sa, zoberie taniere od polievky, ktoré položí do umývadla. Začne nakladať druhý chod.

„Tu máš ty úbožiatko.“ Predloží pred neho tanier. Lucas sa do toho s chuťou pustí, Chris varí výborne.

„Ako to, že vieš tak výborne variť?“

„Sám neviem. Baví ma to, takže stále skúšam niečo nové. Vieš čo? Dáme si ešte zákusok a dopozeráme ten film, ktorý sme minule akosi nestihli.

„Dobre. Skvelý nápad.“ Jedia mlčky. Obidvaja v zajatí vlastných myšlienok.

„Lucas... čo by sa ti stalo, keby sa o tom dozvedeli? Čo by ti spravili, keby vedeli, že sa so mnou schádzaš? Ja... ja...“ nedopovie. Zahryzne si do pery a vyzerá, akoby sa mal každú chvíľu rozplakať.

„Neboj sa.“ Postaví sa a prejde k nemu, aby ho mohol objať. Zovrie ho v náručí a zvezie sa sním na zem.

„Neboj sa. Budem v poriadku.“

„Určite? Si si istý? Čo ak...čo ak ťa...“ ťažko prehltne.

„Nemôžu ma zabiť. Vražda anjela je neodpustiteľný hriech. Nikdy, počuješ, nikdy by niečo také nespravili. My anjeli to máme v sebe. Niečo ako inštinkt. To máš ako keby si chcel strčiť ruku do ohňa a podržať ju tam, pud sebazáchovy ti to nedovolí.“  Snaží sa to vysvetliť najlepšie ako dokáže. Nechce, aby sa Chris trápil. Nebude mu rozprávať, že v najhoršom prípade by mu mohli strhnúť krídla a zhodiť ho na zem, medzi ľudí. A že mu síce ľudský život chýba, ale bez krídel by sa cítil ako bez rúk, ľudský život by ho ubíjal. Postupne by z neho zošalel. Bolo by to akoby z raja spadol priamo do pekla.

„Neboj sa...“ zopakuje. Vezme jeho tvár do dlaní a vtisne mu na čelo bozk. Potom na lícne kosti, očné viečka, do kútiku úst, na bradu, na pery... všade.

„Neodpustil by som si, keby sa ti kvôli mne niečo stalo. Ja... ľúbim ťa.“ Sčervenie Chris po svojom priznaní.

„Možno to znie zvláštne a možno je skoro ti to hovoriť, ale ja... ťa skutočne ľúbim.“ Lucas pocíti hrejivú vlnu šťastia.

„Hlupáčik, veď aj ja teba.“ Šepne mu do úst. Už nehovoria nič. Ochutnávajú sa navzájom, ich túžba sa spája a vynáša ich za pomyselnú hranicu sebaovládania. Lucas sa postaví schytí Chrisa do náručia. Vyhľadá jeho pery.

„Budeš otvárať dvere.“

„Nie, že ma tu niekde pustíš na zem. Dolámal by som sa.“ Ozve sa nervózne Chris a silnejšie chytí Lucasov krk.

Chrapľavo sa zasmeje a spolu so svojím nákladom zamieri do spálne. Neobratne ho hodí na posteľ.

„Ty zviera! Takto na zahadzovať!“ naoko naštvane  vykríkne Chris.

„Grrrr... Zviera dostalo chuť na kus mäsa.“ Nakloní sa k nemu a jemne ho pohryzne do krku.

„Ty blázon.“ Rozosmeje sa Chris, až mu tečú slzy. Ani si nevšimne ako sa ocitne bez oblečenia. Lucas, ktorý vyzliekol aj seba, sa nad neho nakloní. Pozrú si do očí, nálada sa v sekunde mení. Už sa ani jeden nesmeje, ani neusmieva, vo vzduchu cítiť zvláštne napätie.

„Chcem ťa zožrať.“ Prehovorí do Chrisových úst Lucas. Nestihne mu nič odpovedať, pretože sa mu do úst nasťahuje cudzí vášnivý jazyk.  Bozkávajú sa, akoby sa chceli skutočne navzájom zjesť. Vášeň ich strháva do prudkého víru, v ktorom nie sú schopný rozmýšľať. Len cítia dotyky, vášeň teplo... ich telá sa prepletú. Film zostáva zabudnutý, bude musieť počkať...

„Hmm... bol si úžasný.“ Zapradie spokojne Chris. Ležia spolu na posteli, Chris opretý o Lucasovu hruď. Sú spolovice prikrytý, nohy majú prepletené. Chris v rukách drží tanierik s koláčom. Pred chvíľou sa zhodli, že by sa hodil ten dezert, a tak si doniesli do postele koláče, teraz sa navzájom kŕmia, obaja nadmieru spokojný.

„Prestaň budem sa červenať.“ Ďalší kúsok koláča pristane v jeho ústach. Chris sa zachichoce.

„Veď je to pravda. Tak otvor pusinku.“ Šupne mu do úst posledný kúsok.

„Na film sme akosi pozabudli.“

„To sa dá napraviť. Vieš čo? Čo keby sme sa presťahovali do obývačky, pustili si ten film a objednali si pizzu.“

„Pizzu? Veď sú dve hodiny v noci. Teraz by sme mali spať a nie napchávať sa.“

„No tááák... prosím, prosím.“ Urobí šteňacie oči.

„Vôbec sa nespávaš ako anjel! Máš byť dôstojný a vážny! Ty si namiesto toho zo mňa od prvého stretnutia uťahuješ!“

„To nie je pravda.“ Na chvíľu sa odmlčí. „od druhého.“ 

„Ty... neprovokuj! Inak...“

„Inak čo?“

„Ošklbem ťa ako sliepku.“ Zatvári sa hrozivo.

„Hí! To by bolo strašné.“ Drobnými bozkami mu zasype ucho.

„Prečo vlastne chceš teraz vyliezať? Mne sa tu páči. Je tu teplučko, mám tu teba... nič viac mi k šťastiu nechýba.“ Lucas sa usmeje. Chris vždy býval lenivý.

 „Mám chuť na tú pizzu a okrem toho som príšerne zvedavý na ten film.“

„Tak dobre ty pažravec. Ja objednám pizzu, ty nachystaj film a z chladničky vytiahni víno. Poháre zostali na stole.“

„Rozkaz kapitán!“

Nejakým zázrakom sa vyhrabú z postele. Rozsvietia  svetlá. Lucas stále nahý, s rozpustenými bielymi vlasmi vyrazí do kuchyne. Chris vytiahne z vrecka nohavíc, ktoré musel vytiahnuť spod postele mobil a vytočí číslo pizzerie, ktorá rozváža aj neskoro v noci. Ešteže sú v Londýne, tu skutočne zoženiete všetko.

„Chcel by som objednať dve pizze...“ začne diktovať.

Lucas otvorí chladničku. Chvíľu študuje obsah, až nájde úplne dole fľašku vína. Pozrie na štítok Cabernet Sauvignon. Zo stola vezme oba poháre a vázičku s ružou. Položí to na malí stolček pred televízorom. Zo spálne donesie malú lampičku, ktorú zapojí  do zástrčky, aby nemuseli svietiť veľkým svetlom. Prítmie bude oveľa lepšie, intímnejšie. Zo skrinky vytiahne hrubú huňatú deku. Položí ju na gauč. Zo stojana vyberie  cédečko, strčí ho do DVD prehrávača. Tak to by malo byť všetko.

„Pohľad pre bohov.“ Začuje za sebou tichý hlas. V dverách obývačky stojí o zárubňu opretý Chris. Na sebe má len dlhé vyťahané tričko a huňaté ponožky neurčitej farby. Pohľadom zastretým túžbou sleduje Lucasa. Lucas sa zmyselne pousmeje. Zo svojej nahoty si nič nerobí.

„To dúfam.“ Preruší ich zvonenie zvončeka.

„To bude pizza.“  V spálni na seba hodí nohavice a ponáhľa sa otvoriť dvere. Poslíčkovi s nevyspatými očami zaplatí a prevezme dve škatule voňajúce naozaj lákavo.

„Tak tu to máme.“ Položí ich na stolík v obývačke. Televízor už hrá. Lucas sedí na gauči a zamyslene pozerá na Chrisa.

„Tak teraz zo seba zhoď tie nohavice a poď ku mne.“ Chris so smiechom poslúchne. Iba v tričku sa pritúli k Lucasovi. Ten ho objíme okolo ramien a oboch ich zakryje hrubou dekou. Obývačka sa kúpe v príjemnej atmosfére, osvetlená len matným svetlom lampičky pôsobí útulnejšie ako za denného svetla. Chris sa usmeje, vezme si trojuholníček šunkovo-šampiňónovej pizze a pozornosť presunie na televízor.

Film už dávno skončil, na obrazovke vidno tak maximálne čierno-biele bodky, ale oni stále sedia na rovnakom mieste. Majú v sebe fľašu vína, dve pizze a začínajú byť ospalí. Je päť hodín ráno, prebdeli spolu skoro celú noc. Ale ani jednému sa nechce ukončiť tento príjemný večer, vlastne noc, ... teda vlastne ráno. Nakoniec však musia. Oboch čakajú povinnosti. Lúčia sa bozkom, ktorý chutí po víne.

„Ako pokračuješ v tvojom geniálnom sprisahaný?“

„Blížime sa do finále... Potrebujem však od vás službu.“

„Počúvam...“

„Potrebujem, aby ste do knihy spánku ku Christopherovmu menu napísali tento dátum...“

„Ľúbim ťa, vieš to?“ prehodí nežne Lucas. Ležia vedľa seba na posteli. Vzduch vonia ich milovaním.

„Iste. Hovoríš mi to už tretí mesiac.“

„Naozaj je to už tak dlho? Mám pocit, akoby sme sa v tom parku stretli včera.“ Chris sa zachichoce. Obaja milujú tieto chvíle po milovaní. Vždy takto ležia, túlia sa k sebe a rozprávajú hlúpe nežnosti. Občas potom ešte vylezú, pozrú si film alebo vlezú do vane, ale väčšinou zostanú v posteli. 

„Lucas, môžem sa ťa niečo spýtať?“

„Iste.“  Odvetí pokojne.

„Ale ako anjela.“

„Pýtaj sa. Veď vieš, že ti poviem všetko.“

 „Keď...“ na chvíľu sa zarazí, akoby bojoval sám so sebou, ale nakoniec dopovie. „keď sa človeku sníva o vlastnej smrti môže... môže to byť predtucha?“ Lucas zbledne. Občas sa to skutočne stáva.

„Tebe sa snívalo, že zomrieš?“ spýta sa priškrteným hlasom. Rezonuje v ňom rodiaca sa panika. Chris ju postrehne, zbledne.

„Viackrát. Ja sa bojím. Je to trápne, že kvôli snu tak vyvádzam, ale...“ vzdychne.

„Neboj sa, nedovolím, aby sa ti niečo stalo.“ V očiach ma niečo desivé.

„Možno to nič neznamená. Pôjdem to skontrolovať, len pre istotu.“

„Ale až ráno dobre?“ zatiahne sladko Chris. Strach, ktorý mal pred chvíľou v očiach sa akoby zázrakom vyparil.

„Dobre.“ Súhlasí napokon, aj keď by sa najradšej rozbehol pozrieť hneď teraz. Zožiera ho známi pocit strachu. Nechce však Chrisa zbytočne rozrušovať.

„Zahrajme sa - Hádaj, na čo myslím.“ Navrhne Chris.

„Dobre, ale začínam.“ Chris sa zatvári, akoby išiel namietať, ale potom si to rozmyslí. Túto hru hrávajú iba občas...

„Dobre môžeš hádať.“

„Takže ... je to sladké?“ 

„Počkaj ... nie som si istý... ochutnám.“ Usmeje sa šibalsky Lucas, perami sa prisaje na Chrisov hrudník. Obkrúži bradavku sem-tam ju oblizne či pohryzie...

„Áno... je to sladučké.“ 

„Je to vzrušené?“

„Hmm, pozrieme sa, čo povieš?“ uškrnie sa. Odhodí nabok prikrývku, ktorá ich doteraz do pol pása prikrývala. Rukou vkĺzne medzi Chrisove nohy. Z Chrisových úst sa mu vyderie ston. Párkrát po ňom prebehne...

 „No, povedal by som, že celkom slušne.“ Ich smiech zaniká v spoločnom bozku. Na všetko zabúdajú, iba v kúte Lucasovej mysle stále striehne vtieravý strach.

Je skoré ráno. Na zemi je ešte tma, ale tu v nebi už prvé lúče presvetlili okolie. Vždy sa tu rozvidnieva skôr. Anjeli sú na povinnej „porade“, ktorá vlastne vôbec nie je poradou, pretože sa tam nikto s nikým neradí. Dostanú na nej zoznam len povinností na dnešný deň. Niektorý budú musieť uzdraviť chorých, iný pomáhať bezbranným alebo jednoducho strážiť niekoho v nebezpečenstve. Len jeden z nich na porade chýba. Nenápadne sa prediera pomedzi biele domy, jasne smerujúc k impozantnej budove uprostred námestie. Občas sa postava ukrytá v tieni budovy zastaví a ticho načúva. Anjeli smrti nemusia chodiť na porady, nepotrebujú to. Majú svoju knihu a nič viac im netreba.

Celé spoločenstvo anjelov sa riadi podľa troch kníh. Boh sa zrejme nechcel z toľkým povinností zblázniť, a tak namiesto seba nechal vládnuť svoje slová v knihách.

Prvá je Kniha pravidiel. Tú dostala rada. Každý anjel sa ju na začiatku naučí naspamäť , čo je mimoriadne otravné, pretože je riadne hrubá a príšerne nezáživná. Pri každom zákaze je napísaný trest za jeho porušenie. Samozrejme, keď to rada uzná za vhodné, trest môže navýšiť.

Druhá je Kniha vzkriesenia. Ak sa narodí človek, ktorý je predurčený byť anjelom jeho meno sa objaví v knihe. Je to vlastne dlhý zoznam tých, čo už anjelmi sú alebo ešte len budú. 

A tretia kniha, v tejto chvíli najdôležitejšia, je Kniha spánku. V nej sú napísané mená všetkých ľudí s dvomi dátumami. Narodenia a smrti. Anjeli smrti podľa nich chodia pre ľudí a odvážajú ich na druhú stranu. Viac by sa tej knihe hodilo meno „Kniha smrti“ ale Boh zrejme nechcel, aby to znelo tak melodramaticky, a tak zvolil toto meno. Muž, ktorý práve prebehol po bielej ceste k obrovskej budove a schoval sa za jej roh to oceňoval, nebo bolo už samo osebe dosť melodramatické.

Najväčší problém je dostať sa dnu. Mohol by skúsiť otvoriť nejaké okno. Lenže bude to musieť spraviť bez toho, aby ho rozbil. Vytiahne spoza opasku dlhú dýku. Trvalo mu dosť dlho, kým si ju obstaral, predsa len v nebi zbrane veľmi na dračku nejdú. Čepeľ je oveľa ostrejšia ako na obyčajnej dýke. Je potiahnutá priesvitnou vrstvou niečoho s vlastnosťami podobnými diamantu. Mohol by vyrezať kúsok skla a nejako otvoriť okno. Filmy so zlodejmi v poslednej dobe s Chrisom pozerali často, takže by to možno mohol vedieť.

A možno nie. Povzdychne si, rozprestrie krídla a takmer nečujne vzlietne. Doletí až k najvyššiemu oknu zo zadnej časti budovy. Adrenalín so známym pocitom vzrušenia sa mu rozprestrie po tele. Je to nebezpečné. Je vysoko, z diaľky by ho mohol ktokoľvek spozorovať.

Nemysli na to Lucas. Hlavne rýchlo! Pomyslí si. Zhlboka sa nadýchne a silou vôle donúti ruky, aby sa konečne prestali chvieť. Ostrím dýky vyreže malý krúžok blízko pri kľučke. Ide to ľahko, akoby krájal maslo. Vytiahne dýku, kruh skla sa uvoľní, ale namiesto, aby padol smerom k Lucasovi, zletí na druhú stranu, kde sa s obrovským rachotom rozbije.

„Do prdele.“ Napäto čaká. To som rovno mohol zobrať lopatu a rozbiť to, nemusel som sa tu prplať s vyrezávaním ako nejaký..

Rukou vkĺzne dnu a rýchlym pohybom odistí závoru. Okno sa potichu otvorí. Vkĺzne dnu.

Už len nájsť správnu knihu. Pomyslí si. Nie, žeby to bola maličkosť. Aj keď sa tomu hovorí „Kniha spánku“, v skutočnosti je to dokopy okolo desaťtisíc zväzkov. Kniha vlastne predstavuje obrovskú knižnicu.

Fajn, malo by to byť zoradené podľa abecedy. Dúfam. Pomyslí si so štipkou zúfalstva. Ak sú uložené nesystematicky, stvrdne tu tri storočia, kým nájde tu správnu. Poobzerá sa okolo seba. Miestnosť je obrovská, preplnená po strop vysokými regálmi plnými kníh. Lucas sa trochu upokojí, keďže naokolo očividne nikto nie je.

Prikradne sa k najbližšiemu stojanu. Výborne! Zoradené podľa abecedy. Uľahčene vydýchne. Konečne mu niečo vyšlo. Dýku v ruke strčí naspäť za opasok bielych nohavíc. Prejde uličkami až sa dostane k oblúku, ktorým sa dá voľne prejsť do ďalšej ešte väčšej miestnosti plnej kníh. To by ho zaujímalo, ako vedia, kedy kto umrie. Predsa si nemôžu každý deň prelistovať všetky tie knihy! 

Po hodine intenzívneho hľadania konečne uspeje. Mám to! Zaraduje sa. Radosť je však zmiešaná so strachom. Dúfa, že sa tu vlámal zbytočne, že to bol len nejaký planý poplach inak... inak... ani sám nevie čo. Vezme do rúk hrubú knihu odetú v bielej koži. Tá biela mu začína liezť pekne na nervy.

Zaškrípanie dverí. Lucas sa strhne, niekto prišiel. To snáď nie je pravda! Nehýbe sa, bojí sa aj dýchať. Počuje kroky, ktoré sa však po chvíli vzdialia. Vydýchne si.

Stavím sa, že keby som nemal biele vlasy, určite by som zošedivel. Pomyslí si s čiernym humorom. Nalistuje stránku s Chrisovým menom. Takmer mu vypadne z rúk.

Dnešný dátum.

Nie, nie, to musí byť nejaký omyl, určite. Nechce to prijať, to predsa nemôže byť pravda. Zrak mu padne na čas. Má zomrieť o ôsmej. Teraz môže byť tak sedem.

Kým zletím dolu ... prosím nech to stihnem. Knihu nechá ležať na zemi a rozbehne sa k otvorenému oknu. Ako zázrakom ho pri tom nikto nevidí.

Nájde ho v parku. Stojí v čiernom kabáte medzi stromami a vydesene pozerá na anjela pred sebou. Už je tu.

Takmer som to nestihol. Pri predstave, že by prišiel neskoro a našiel tu už len Chrisovo mŕtve telo,  sa mu zovrie žalúdok. Rýchlosťou blesku sa dostane medzi tých dvoch. Ešte nikdy neletel tak rýchlo.

„Neboj sa.“ Šepne smerom k Chrisovi. Je bledý a chvejú sa mu pery. Strategicky si ho schová za chrbát.

„Odíď.“ Prehovorí anjel, ktorý prišiel vykonať svoju povinnosť- odviesť Chrisa na druhú stranu. Má príjemný hlas.

„Nie...“ je to skôr šepot. Všetko sa v ňom zviera. Vie, že toto nemusí vypáliť dobre. Vlastne... opraví sa v duchu ... toto celkom určite nedopadne dobre. Otázka znie pre koho.

„Nechaj ho.“

„To nemôžem. Uhni mi z cesty.“ Prehovorí pokojne. Lucas pre neho nie je hrozba. Zatiaľ.

Ale to sa zmení, už čoskoro. Pomyslí si Lucas.

„Ustúp.“ Znova rovnako trpezlivo prehovorí anjel smrti. Krídla má biele, o čosi väčšie ako Lucas. Vlasy striebornej farby dlhé takmer po pás sa na dennom svetle čarovne ligocú, oči modré ako popoludňajšie nebo pôsobia, akoby ich nič nedokázalo znepokojiť. Na čele má zasadený malý ligotavý drahokam tvaru slzy. Je slonovinovej farby. Majú ho všetci anjeli smrti, tým sa vlastne odlišujú od ostatných anjelov.

„Nestoj v ceste mojej povinnosti. Musím tú dušu odviesť na druhú stranu. Tam mu bude dobre. Nájde svoj pokoj.“

 „Nie... prosím ťa nie... nedovoľ mu to... zachráň ma Lucas ... prosím.“  

Chrisova roztrasená ruka zovrie Lucasovo tričko. Lucas sa prekvapene otočí. Ich oči sa stretnú.  Oba páry sú vydesené. Lucas stuhne, na okamih si pomyslí, že by bolo oveľa jednoduchšie, keby sa znova nestretli. Do sivých očí sa vkradnú tiene. Celým telom mu prejde vlna odhodlania. Musí! Vytiahne spoza opasku dýku. Od jej ostria sa odrazí zatúlaný slnečný lúč. Anjel smrti sa zamračí. Stále je však pokojný.

„Nerob to. Schovaj tú dýku a odíď. Sám vieš, že mi s ňou nedokážeš ublížiť.“

Lucas zatne zuby. Meravou rukou zovrie rukoväť zbrane. Bojí sa. Spraví krok dopredu. Všetko sa v ňom vzbúri a on pocíti neodolateľnú chuť zahodiť dýku a utekať tak ďaleko, ako je to možné. Potlačí ju však a pristúpi ešte o krok. Dýku drží výhražne pred sebou. Na čelo mu vyrazia kvapky potu. Je to hrozné. Celé telo sa proti nemu búri, núti ho položiť zbraň, núti ho utiecť, ale on nemôže, bojuje proti sebe, ako najlepšie dokáže. Ruka sa mu chveje, ale on s tým nedokáže nič spraviť. Vie, že keby dva kroky za ním nestál Chris, už dávno by tu nebol, ale jeho prítomnosť ho núti pokračovať. Zahryzne si do pery a ťažko zo seba vyrazí.

„Posledná šanca odísť.“ Zle sa mu rozpráva, cele telo má ochromené ako po uštipnutí jedovatým hadom.

„Nie.“ Odpovie na to neznámi anjel. Lucas s výkrikom vyrazí.

Zaútočí. Len on sám vie, ako veľmi ťažké to je. Modré oči sa rozšíria údivom. Anjel vykríkne a uskočí. Bledú ruku si pritlačí na rameno. Do látky bielej tuniky sa mu vpije červená krv. Všetci na ňu zostanú nemo hľadieť.

Neznámi anjel nechápavo, akoby nerozumel tomu, čo tam tá krv, dočerta, robí.

Lucas bezmocne. Cíti, akoby sám krvácal, doslova. Všetku bolesť prežíva tiež. Možno ešte väčšiu ako neznámi. Ruka sa mu ešte väčšmi roztrasie. Zahryzne si bezmocne do pery. Preboha ! Preboha! Preboha!

Chris spokojne. Ako keby čakal celú dobu len na toto. Na perách mu rozkvitne desivý úsmev. Nik ho však nezbadá.

Lucas sa syčivo nadýchne. Má pocit, že sa za chvíľu povracia. Žalúdok sa mu búri, krv vytvárajúca krásny kvet na mužových šatách ho čoraz väčšmi oslabuje. Za chvíľu tu skolabuje. Musí to ukončiť! Kým ešte môže... Pevnejšie zovrie dýku a druhýkrát zaútočí. Tento raz na srdce. Prejde ním ako vzduchom. V jedinej spomalenej sekunde sa stretne s modrými očami. Parkom sa ozve dvojitý výkrik, ktorý však nikto z ľudí nepočuje. Elegantné vysoké telo spadne na zem. Krídla sa pri páde rozprestrú, vlasy sa rozsypú okolo tváre ako svätožiara. Krv sa vyvalí z hrude ako z fontány. Vpije sa do bielej látky, vytvorí okolo tela kaluž. Čisté perie sa sfarbí do karmínova rovnako ako strieborné vlasy. Modré oči bez výrazu nemo hľadia do neba.

Zabil som ho. Zdesene si uvedomí Lucas. Bolesť mu vytryskne z hrude tak intenzívne, že si musí kľaknúť. Kolená sa mu ponoria  od červenej tekutiny. Zorničky sa mu neprirodzene stiahnu, pery sa zachvejú. Spolu s bolesťou sa mu telom rozleje nepríjemný pocit. Cíti, že urobil chybu. Toto nesmel, nemal, toto bolo proti jeho prirodzenosti ... bolo to dokonca horšie, ako keby podržal ruku v ohni. Dýka mu vypadne z rúk a s čľapnutím, ktoré sa prázdnym parkom rozleje ako výstrel z pištole, spadne do krvavej kaluže.

Lucas sa roztrasie. Telo ho rozbolí. Neznesiteľná bodavá bolesť mu vystreľuje z každého nervu. Dokonca aj krídla ho začínajú bolieť. Z očí mu vytrysknú slzy, ale ani si ich nevšimne. Na kolená mu dopadne kvapôčka krvi, potom ďalšia a ďalšia. S hrôzou zdvihne ruku a dotkne sa tváre. Ruku si priloží pred oči. Je krvavá. Z nosa sa mu cícerkom pustila krv.

Spoza chrbta sa mu ozve pomalý, tichý potlesk. Napriek pocitom, ktoré ho zmietajú, sa otočí. 

TLESK! Hľadí do Chrisovej tváre, ktorá sa víťazne usmieva.

TLESK! Zvláštne zašpicatený jazyk vykĺzne z úst a oblizne si pery zovreté v desivom úškľabku.

TLESK! Na hlave sa objavia dva zahnuté rohy.

TLESK! Chrisova tvár sa pomaly stráca a do popredia vystúpia úplne iné črty. Dokonalá krása tváre pôsobí desivo.

TLESK! Čierny chvost s dutým buchnutím dopadne na zem.

TLESK! Chrisova postava sa vytiahne do výšky, oči sa mu zmenia na dva studené smaragdy. Ani kúsok citu, možno len trochu škodoradosti.

Lucas sa nadýchne, doteraz zadržiaval dych. Z uší sa mu spustia pramienky krvi, v ústach cíti železnú pachuť. Čo sa to deje? Chris? Prečo?... Čo...? Prudká bolesť mu nedovolí rozumne uvažovať, nedokáže sa sústrediť, nedokáže nič len ...nechápať.

Kde je Chris? Čo tu robí ...démon, diabol, čert alebo čo to vlastne je?

„Nádherné predstavenie! Pobavil som sa.“ Ozve sa démon. Lucas sa s hrôzou odvráti. Zahľadí sa na mŕtvolu anjela.

„Spracovať ťa bolo až primitívne jednoduché! Ľúbim ťa! Nenechaj ma umrieť!“ napodobní posmešným hlasom. Cítiť z neho, že si situáciu vychutnáva.

„Dokonca som sa pri tom aj pobavil. V posteli si neskutočne dobrý. Skoro mi je až ľúto, že tu zomrieš.“ Zasmeje sa.

„Si zmätený?“ spýta sa konverzačným tónom a odíde ho, aby sa mohol pozerať do očí. Čupne si pred neho. Avšak pohľad nezachytí. Lucas zamrznuto hľadí do mŕtvych modrých očí. Démon sa zamračí. Ruka mu prudko vystrelí a zovrie Lucasov krk. Donúti ho pozrieť mu do očí. Povolí zovretie, aby mohol dýchať. Na ruku mu steká krv, ktorá ešte neprestala prúdiť z Lucasovho nosa. Už ju má rozmazanú po brade a steká mu dole krkom, kde sa vpíja do bielej látky trička.

„Si hlupák. Uveril si mi, že som Chris ani som sa nemusel veľmi snažiť.“

Lucasove zorničky sa ešte viac zúžia až pôsobia len ako čiarky na sivom pozadí. Začína chápať. Všetko mu dochádza... oklamal ho. Žalúdkom mu prejde silný kŕč, vykríkne. Cíti, že sa s ním niečo deje. Napne ho na zvracanie. V tele sa mu vystupňujú pocity. Ľútosť, smútok, hnev, úľava, bolesť... Všetko sa to v ňom mieša, nedovolí mu to rozmýšľať, nedovolí mu to myslieť. Oklamal ho! Zabil anjela smrti celkom zbytočne. Oklamal ma! Oklamal ma! ... Všetko sa krúti vo víre bolesti, bezmocnosti a výčitiek. Nevydrží tu ťarchu a zúfalo vykríkne. Vrabce sediace na vrcholku brezy vyplašene uletia. Démon sa zasmeje. Ruku, ktorou zvieral Lucasov krk mu surovo položí na ústa. Výkrik zanikne v pevnom zovretí.

„Už ti to došlo, že?“

Lucasov prázdny bezmocný výraz sa v okamihu mení, oči sa mu zúžia do dvoch štrbín hnevu. Hnev mu koluje žilami a na okamih mu dovolí zabudnúť na bolesť aj slabosť. Šklbne hlavou a týmto nečakaným pohybom si vyslobodí ústa. Celou silou sa zahryzne do drzej ruky. Prehryzne kožu, ale to mu nestačí, stisk zubou ešte zosilní. Rukou siahne po dýke, ktorá pred chvíľou spadla do krvi. Hneď ako ju zovrie sa vrhne proti prekvapenému démonovi. V oboch očiach sa mihne nenávisť.

Lucas uvoľní stisk zubov a vrhne sa na démona. Ten však nie je taká ľahká obeť ako anjel. Zovrie Lucasovu ruku s dýkou. Donúti ho opäť ju pustiť do kaluže krvi. Lucasa však poháňa nekonečná zúrivosť. Nezaváha ani na okamih a rukami zovrie démonov krk. Prevalia sa na zem. Démon priľahnutým Lucasom má jeho prsty zaseknuté hlboko v krku ako kliešte. Nanešťastie je Lucas zoslabnutý, kvôli  bolesti, ktorú dokonalo ignoruje – aspoň do takej mieri ako je schopný. Démon vydá zvuk podobný zavytiu a celou silou strelí Lucasovi päsťou do tváre. Lucasa rana zhodí na zem. Namočí sa do krvi, celé krídla mu sčervenejú. Kým sa stihne posadiť a znova zaútočiť, priľahne ho Chris, ktorý vôbec nie je Chrisom. Jednou rukou zovrie obidve Lucasove zápästia.

 „Ááááááááá!“ ozve sa parkom ďalší z rady výkrikov. Ani sám Lucas nevie, či kričí bezmocnosťou alebo bolesťou, ktorá rastie každou sekundou. Démon sa zarazene usmeje.

„Takto sa mi páčiš oveľa viac. Divoký...“ zasmeje sa. Zase sa mu vrátila dobrá nálada, má navrch, vedia to obaja. Iba Lucas sa to na okamih rozhodol ignorovať.

„Bastard!“ precedí cez zovreté pery Lucas, začína ho chytať horúčka. Démon sa usmeje. Lucas zrazu začne hovoriť. Potichu a trhane. Vidieť na ňom, že melie doslova z posledného.

„Chris... nevedel variť...“ preruší ho prudký záchvat kašľa, ktorý mu na pery prinesie ďalšiu dávku krvi.

„Ne..nez....neznášal čer..ve..nú..farbu.“ zhlboka sa nadýchne... „a bol... oveľa... lep..lepší v posteli...“  Zatmie sa mu pred očami. Už to dlho nevydrží.

Démonovi sa zablesne v očiach. Vie, čo tým chce Lucas naznačiť. Chce ukázať, že vôbec nebol dokonalý, že nebol taký podobný Chrisovi, ako si o sebe myslí... Nahnevá ho to, viac ho však rozzúri poznámka o sexe.

„Klameš. Nebol lepší...“ nakloní sa bližšie k jeho tvári. Chvíľu si hľadia do očí. Chvíľa patriaca len ich nenávisti. Démon sa skloní ešte nižšie a dravo zaútočí na krvavé pery. Lucas ho pohryzie, ale on to ignoruje a bozkáva ho ďalej. Je to len chvíľa.

„Na rozlúčku.“ Pohŕdavo poznamená. Lucas nič nepovie. Nevládze. Necíti ako z neho démon zlezie ani ako zmizne neznámo kam. Vníma len pocit, že sa jeho telo trhá na polovicu. Vyškriabe sa na všetky štyri. Napne ho a tento raz začne skutočne vracať. Perie z krídel mu začne odpadávať. Neviditeľná sila ním prudko šklbne a odtrhne mu kúsok krídla. Bolesť ho ochromí.

„ÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁááá“ vykríkne. Znova zacíti, ako sa mu odtrháva kus mäsa, ale ďalej už nevie o ničom. Upadne do bezvedomia. V tejto chvíli je za to vďačný.

Skupine anjelov, ktorý dorazia na miesto pred západom slnka, sa naskytne hnusný pohľad.  Nájdu jedného mŕtveho anjela a druhého v bezvedomí ležať v kaluži krvi. Vyzerá to tu, akoby tu vykrvácalo najmenej desať ľudí. Všade je biele perie, i keď poväčšine zafarbené krvou. Kusy mäsa z krídel, ako aj bizarne poskrúcané kosti sa rozvaľujú všade dookola. Jeden z anjelov pristúpi k tomu v bezvedomí. Vlasy doteraz biele sú zamáčané krvou, ale i tak vidieť, že zmenili farbu, sú čierne. Na chrbte ma dve hlboké rany, zostanú mu veľké jazvy, ktoré mu budú pripomínať, že kedysi mával aj krídla. Vezme ho na ruky. Do očí sa mu natlačia slzy. Nepozorovane sa s ním vytratí.

Prebudí ho zima a bolesť hlavy. Chvíľu nepohnuto leží v zajatí spánku. Čo sa stalo? Prečítal si knihu spánku, potom zletel do parku a... Postava sa prudko posadí. Prvé, čo si uvedomí, sú chýbajúce krídla. Do očí sa mu nahrnú slzy, ale nedovolí im rozkotúľať sa po lícach. Poobzerá sa dookola. Je v parku na lavičke. Avšak na prvý pohľad vie, že to nie je ten park. Nechápavo sa prehmatá. Je v poriadku, teda ak neráta skutočnosť, že mu chýbajú krídla. Zaplaví ho vlna hnevu, ktorú s námahou potlačí. Teraz nemá čas na hnev.

Prečo nie som od krvi a mám čisté oblečenie? Bezradne sa okolo seba poobzerá. Na lavičke si všimne malý ruksak, ktorý mal zrejme počas spánku pod hlavou. Otvorí ho. Nájde dnu peňaženku. Nejaké papiere a malú  knižočku. Po bližšom pozretí si uvedomí, že knižočka je v skutočnosti pas. Otvorí ho. Je v ňom jeho fotka i s jeho menom. Netrpezlivo preletí pohľadom papiere. Rodný list. So slzami na krajíčku otvorí peňaženku. Kartička poistenca, občiansky preukaz a zopár drobných. V priehradke na papierové bankovky nájde malý lístoček. Úhľadným rukopisom je na ňom napísané.

Viac som pre teba nemohol spraviť. Prepáč. R.

      „Rafael... ďakujem.“ Šepne a konečne sa rozplače.

       Zdvihne sa zo starej lavičky, utrie si slzy a vyrazí smerom, kde tuší mesto. Je zvedavý, kde ho Rafael priniesol. Mesto spozná takmer okamžite. Vždy ho mal rád a neraz sa o tom Rafaelovi zmienil. Olomouc. Prejde okolo útulnej kaviarničky, keď sa zarazí. Na okne je nalepený plagát.

„Prijmeme čašníka/čašníčku.“ 

So smutným úsmevom vojde dnu. Zlatý zvonček nad dverami zacinká.

♦♦♦

Kaviarňou sa ozve ostrí zvuk rozbíjajúceho sa skla. Študenti sa strhnú a otočia hlavy k baru. Čašník s neprítomným pohľadom hľadí na zakrvavenú ruku. Drží v nej to, čo zostalo z vínového pohára. Druhú ruku má voľne spustenú. V zaťatej pästi zviera utierku.

„Panebože, ste v poriadku?“ zvolá Klára. Osadenstvo stola k nemu rýchlo prebehne. Chalani sa očividne bezradný držia bokom. Čašník sa trochu spamätá.

„Nič mi nie je. Len som sa zamyslel a nedával som pozor, čo robím.“

Aby potvrdil svoje slová vyčarí rozpačitý úsmev. Okolo očí sa mu vytvoria vejáriky drobných vrások, ktoré mu však na príťažlivosti neuberú. Podíde ku košu a vyhodí do neho črepiny. Dievčatá ho vmanévrujú k umývadlu. Ruku mu strčia pod prúd studenej vody.

„Kde máte lekárničku?“  

„Vzadu v tej miestnosti. Vo vysokej skrini úplne navrchu.“ Ukáže smerom k bielym dverám. Rišo sa tam rozbehne. Keď sa vráti s lekárničkou čašník je posadený na barovej stoličke a pred sebou má postavený pohár minerálky. Matej mokrou handrou utiera kvapky krvi, ktoré dopadli na podlahu.

„Skutočne si nemusíte robiť starosti, zrejme som mierne prepracovaný.“ 

„My vám to pekne zaviažeme a potom vás už necháme na pokoji. Máte šťastie, že vám tam nezostal črep.“  Povie Klára tónom, ktorý neznesie námietky. Z lekárničky vyberú obväzy. Rana ešte stále krváca, takže sa nezdržiavajú a hneď mu ju zaviažu.

„Ďakujem. Za toto vás pozývam na ... hocičo.“ Usmeje sa čašník. V očiach má zvláštny smútok.

„Ďalšia vaša objednávka ide na môj účet.“

„Tak to už je niečo.“ Zvýskne Rišo. Posadajú si naspäť do boxu. O chvíľu sa v ňom rozprúdi nezáväzný rozhovor. Nešťastná príhoda je zabudnutá.

Čašník si povzdychne. Konečne je záverečná. S úľavou zamkne dvere.

Z poličky za barom, kde sú vystavené rôzne fľaše s alkoholom zoberie fľašu Sauvignonu. Naleje si do pohára s vysokou stopkou. Napije sa červeného moku. Chuť vína mu zaplaví ústa a unesie ho do obývačky ku zapnutému televízoru, šunkovo-šampiňónovej pizzi a polonahému telu v náručí.

 Bolestne sa usmeje. Miluje tieto spomienky rovnako, ako ich nenávidí. Sú horko-sladké presne ako toto červené víno.... Možno preto ho tak často pije. A možno si chce len privodiť naspäť ten pokojný večer, keď veril, že je všetko v poriadku.

Vtedy v tej sviečkou osvetlenej kuchyni, keď sme sedeli na dlážke a ty si tým nesmelým hlasom povedal „Ľúbim ťa..“ som si pomyslel, že svoje rozhodnutie neoľutujem.

Niekedy si myslím, že som mal pravdu.... Inokedy zase, že som bol skrátka len beznádejne naivný. Ľutujem aj neľutujem...

Prázdny pohár položí na barový pult. Dosť bolo spomienok. Musí ešte umyť stoly a vytrieť dlážku, potom pôjde domov naleje si ďalší pohár vína a možno si k nemu objedná aj pizzu...