SONP

Vincent sa unavene hojdal na stoličke. Vedel, čo ho čaká a vôbec sa na to netešil. Vlastne sa tešil až priveľmi a práve to ho znepokojovalo. Potrebuješ ženskú, len nejakú ženskú, presviedčal sa v duchu. Zbytočne. Z ponurých úvah ho vyrušilo zaklopanie na dvere. „Ďalej,“ povedal neochotne a oprel si lakte o stôl. A je to tu. Jeho osobné peklo. Čím si to len zaslúžil?

Do kancelárie vošlie mladík s ryšavými vlasmi a diabolsky zelenými očami. Vincent potichu zaškrípal zubami. Prečo? Prečo?! „Pán Harper?“ ozval sa príchodzí zdvorilo. „Mal by ste chvíľku?“

„Zaiste,“ odvetil Vincent. „Máš pre mňa ten text, Chris?“ Chris sa široko usmial a sadol si oproti Vincentovmu stolu.

„Dúfam, že sa vám bude páčiť,“ povedal a podal šéfovi svoju prácu. Mne sa páči niečo celkom iné, pomyslel si Vincent a meravo sa zahľadel na hárok papiera.

Pohľadom preletel pár riadkov a zamračil sa. „Zase o láske?“ zavrčal. S Chrisom by to mal oveľa ľahšie, keby ten písal normálne pesničky. Ako má pokojne spať, keď mu jeho roztomilý textár vždy nosí takéto veci? Ako sa nemá zožierať žiarlivosťou pri pomyslení, odkiaľ berie inšpiráciu...

„Prosím?“ ozval sa Chris prekvapene. Vincent sa naňho zamračil.

„Songov o láske je kopa. Nevinikneme keď budeme ako všetci ostatní!“

„Ale veď to je dievčenská kapela!“ bránil sa Chris.

„A čo s tým?“

 „Všetky dievčenské kapely spievajú o láske...“

Vincent nahnevane buchol päsťou po stole. „A o to práve ide! Ničím sa neodlišujeme. Pozri,“ dodal a unavene si pošúchal koreň nosa. „Proste mi aspoň raz napíš niečo normálne. Jasné?“ Chris urazene zovrel pery, ale prikývol.

„Jasné, šéfe,“ zamrmlal, vstal a rýchlo vyšiel z kancelárie.

Vincent si povzdychol. Šéfe? Tak ho Chris volá, keď má zlú náladu. No super. Takto ho určite zbalí... A možno by bolo načase to vzdať, nie? Chris zjavne nemá záujem, je mladý, možno má dokonca frajerku, vďaka  ktorej stále píše tie romantické sračky... Vincent sa zhlboka nadýchol a opäť sa začal pohojdávať na stoličke. Zbytočne sa kôli nemu znervózňujem, pomyslel si. Veď je to len akési decko. Čo ma po ňom? Bolo by lepšie sa ho zbaviť. Veď- zíde z očí, zíde z mysle. O pár týždňov si naňho ani nespomeniem. A textár to nie je až taký geniálny, aby sa nedal nahradiť. Sladké babské songy vie písať každý. Na Chrisovi nič nie je. Nič pre mňa neznamená!

Zatiaľ čo Vincent kul svoje plány, Chris sa utiahol na schody na strechu- svoje obľúbené miesto na zašívanie. Čo Vincentovi na tom texte vadilo? pomyslel si nahnevane. Doteraz sa nikdy nesťažoval! Ak nechcel ľúbostný text, mal to povedať. Podráždane vytiahol z puzdra svoju gitaru. Keď mal zlú náladu, rád si na nej hrával. Zvyčajne síce len uspávanky na upokojenie, ale predsa.

Pomaly prešiel rukou po strunách. Zahral pár neurčitých akordov. Vždy som mal pocit, že sa Vincentovi moje texty páčia, pomyslel si. Doteraz bol ku mne vždy milý. * ostrý, hlasný akord * Čo mu dnes sadlo na nos? * dva tichšie akordy *  Keby ťa zvozil iný manažér, nevadilo by ti to tak, ozval sa tichý hlások v jeho hlave. Blbosť, zavrčal Chris vduchu. * nahnevaný akord * Vincent je šéf ako každý iný. Vadí mi, že mi to nepovedal skôr. Vidíš, nechce tvoje zamilované texty, poznamenal hlások. Nechce odo mňa počuť o láske, pomyslel si Chris. Nezaujíma ho to, ide mu len o biznis. Som preňho len zamestnanec ako každý iný...

„Strašíš vo veži?“ ozvalo sa, až Chris nadskočil.

„Moje nervy, Zack, čo chceš?!“

Mladý muzikant sa uškrnul. „Počul  som ťa hrať,“ vysvetlil. „Si naštvaný?“

„Nie,“ odsekol Chris.

„Jasné,“ zasmial sa jeho kamarát a sadol si na schod vedľa neho. „No tak, kámo, čo ťa žeria?“

„Nič,“ zamrmlal Chris potichu.

„A pre to nič hrá náš drahý básnik takto?“ zatiahol Zack.

„O nič nejde!“ odsekol Chris a načiahol sa po puzdro gitary.

„Šéfovi sa nepáčil môj text,“ dodal urazene.

„Nie?“ Zacka to úprimne prekvapilo. „Miluje tvoje texty. Sú super, tak čo má za problém?“

Chris mykol plecami. „Vraj už máme dosť ľúbostných songov.“

„A čo ty na to?“ „Že je to babská kapela-“

„Čože?!“ zvolal Zack. „A ja som akože čo?“ Chris opäť pokrčil plecami.

„Len bubeník. Ale ostatné sú samé baby a spieva baba.“

„To hej,“ pripustil Zack. „Fajn, tak sme babská kapela. Čo on na to?“

„Že chce normálny text,“ zatiahol Chris ublížene.

„Normálny? Tvoje texty nemajú chybu,“ rozohnil sa Zack. „Všetci ich milujú. To že on je studený čumák, to je jeho problém!“

Chris unavene pokrútil hlavou. „On je šéf, takže s tým nič nenarobím-“

„Ale narobíš,“ prerušil ho Zack. „Ak si myslí, že kapela sa zaobíde bez tvojich textov, je na čase, aby dostal do nosa.“

„Zack!“

„Myslel som to obrazne,“ ohradil sa Zack. „Ale aj tak. Kašli naňho. Proste sa tu pár dní neukáž, a ešte ťa bude prosiť, aby si mu písal.“

Chris sa vyhrabal na nohy a gitaru si prevesil cez plece. „Kašli naňho, dobre? Proste mal dnes zlý deň. Vyzaral naštvane už keď som k nemu vošiel, s mojím textom to nemusí nič mať.“

Zack len pokrčil plecami. „Aj tak, keď jemu uletia včely, nemá sa čo navážať do teba.“

Navážať? Pomyslel si Chris keď zbehol po schodoch. Proste mi skritizoval text. O nič nejde, presviedčal sa vduchu. Tak sa mu nepáčil, a čo? Nemusia sa mu páčiť všetky moje texty. Ale ty chceš, aby sa mu páčili, zašepkal hlások. Nie, protirečil si Chris nahnevane. Oňho nejde. Chceš, aby sa mu tie texty páčili, nevzdával to hlások. Aby pochopi. prečo mu ich nosíš, že nie sú ani tak pre kapelu, ako preňho.

„Dosť už,“ zavrčal Chris nahlas. Prešiel po chodbe a zahol za roh. Pôjde na chvíľku na skúšku kapely, vypočuje si jeden-dva songy, a potom pôjde domov. A Vincenta a texty bude riešiť zajtra. Hej, tak to urobí.

S Vincentom to nikdy nebolo ľahké. Zriadka sa zhodli v názoroch, ale aspoň dokázali nájsť kompromis. Aj keď bol Vincent Chrisovým nadriadeným, nezneužíval svoju pozíciu. Vždy dokázali spolu otvorene diskutovať, nájsť možnosť, s ktorou súhlasili obaja. Neraz sa pohádali kôli hudbe. Tú Chris nepísal, len texty, preto sa takmer denne chodil Vincentovi sťažovať na melódiu. Niekedy mal pocit, že to Vincenta baví. Že naschvál odsúhlasí rytmus, o ktorom vie, že sa Chrisovi nebude páčiť, len preto, aby sa mohli hádať. V takých chvíľach mal mladý textár pocit, že má predsa šancu.

S iným manažérom by to šlo ľahšie. Menej by pchal nos do textov a hudby, staral by sa o iné veci. Nemôže by náš manažér niekto normálny? Pomyslel si Chris otrávene. Ale to by si sa nemohol s Vincentom vídať, poznamenal hlások. Zmlkni! Aspoň máš zámienku za ním denne chodiť. Zmlkni! Možno to fakt robí naschvál. Aby ťa každý deň mohol mať pri sebe... Dosť! Nechce ma. Bodka. Nebolo by lepšie ho nikdy nestretnúť? Teraz by sa mi naňho už nezabúdalo ľahko...

Zrazu sa Chris strhol. Práve sa utápal v sebaľútosti, keď sa mu v hlave spojili trpké myšlienky úplne novým spôsobom.

O dve hodiny znovu klopal na šéfove dvere a v ruke vzrušene zvieral hárok papiera. Vincent chcel neľúbostný song? Tak ho bude mať. A možno mu zlepší náladu a už sa dnes nebudú hádať. Až o týždeň-dva, keď budú hotové noty. Ako vždy. Nie je to také zlé...

„Ďalej,“ ozvalo sa z kancelárie a Chris vošiel dnu. Prekvapilo ho, že šéf nie je sám. Vincent o tomto čase nemával stretnutia, ale teraz uňho sedelo akési blonďaté dievča.

„Ehm, neruším?“ ozval sa Chris nervózne.

„Nie,“ odvetil Vincent oveľa formálnejšie než kedykoľvek predtým. „Vlaste ideš ako na zavolanie,“ dodal a povýšenecky sa usmial. „Dovoľ, aby som ti predstavil Rosalie Byronovú, prišla sa uchádzať o miesto textárky.“

Miesto textárky? Uchádzať?“ „Ale.. ja...“ Vincent so zdvorilým úsmevom čakal, kým Chris pochopí. „To znamená... mám výpoveď?“ Nie. To by neurobil. Nie kôli jednému textu.

„Ľutujem, ale áno.“ Vincentove sivé oči boli ako ľad. Ako celý oceán ťažkej, tmavej vody, ktorá sa zrazu na Chrisa zliala. Nemohol sa nadýchnuť, nedovidel na slnko nad tou šedivou hladinou, len meravo hľadel na Vincenta. „Máš výpoveď, Chris,“ povedal Vincent potichu a Chris sa strhol ako zo zlého sna. Lenže tento sen ešte neskončil. So stiahnutým hrdlom pokrčil papier, ktorý mal v rukách a hodil ho smerom ku košu. Bez toho, aby sa pozrel, či trafil, sa otočil na päte a vyletel z dverí. V očich ho pálily slzy.

Keď sa Vincent konečne zbavil uchádzačky, vyčerpane sa zvalil na stôl. Nečakal, že to bude také ťažké. Chceš naňho predsa zabudnúť? opýtal sa sám seba v duchu. Zbytočne. Keby bol vedel, ako sa Chris bude tvátiť, zrejme by ho vyhodil cez telefón ako pravý zbabelec. Ako naňho mám zabudnúť? pomyslel si ustarane. Je všetko čo chcem a čo nemôžem mať, a teraz ho nebudem už ani vídať... Pohľad mu padol na skrčený papier pri koši. Chrisov nový text? Zohol sa poň a nenáhlivo vyrovnal všetky vlnky. Bez záujmu preletel pohľadom po stránke. Bol to nový text, to videl hneď, koľkokrát už podobné rukopisy držal v rukách. Teraz to bolo iné. Narýchlo naškriabané a plné škrtania. Po prvých veršoch sa mu na čele spravila drobná vráska a nezmizla ani keď dočítal.

Na mesto pomaly sadal večer. Tiene stromov v parku sa predlžovali, miešali a spájali sa a vytvárali súvislé šero. Na jednej z lavičiek sedel Chris a pomaly vybrnkával na gitare trúchlivú melódiu. Naozaj dúfal, že si ho Vincent všimne. Nie len ako textára. Ako len mohol by taký naivný? Ale napokon, Vincent mal už dobre cez tridsať, a stále nebol ženatý. Ani frajerku nemal. A to bol úspešný a atraktívny, a žiadaný. Tak u žien, ako aj u mužov. Bola tu šanca, že je gay. Ale teraz už na tom nezáleží.

Chris smutne prešiel prstami po strunách. Melódia pomaly prešla z uspávanky do drsného a nahnevaného rytmu. Najprv si slová len pohmkával, potom začal spievať. Nebol v tom dobrý, ale bavilo ho spievať si, a teraz potreboval prísť na iné myšlienky. Zrejme by to pomohlo viac, keby si nespieval svoj nový text.

K Vincentovi doľahli vzdialené tóny gitary a on spomalil. Prišiel sem do parku v nádeji, že tu nájde Chrisa, po tom, čo si prečítal jeho nový text. Napokon, tento park mal Chris rád, v lete sem občas Vincenta vytiahol pod zámienkou, že to má od školy blízko a do Vincentovej kancelárie v meste nestíha ísť. (Ako by Vincent mohol povedať nie?)

Keď započul gitaru, celý sa uvolnil. Je tu. Je tu, nemusím obrátiť mesto hore nohami. Je tu a môžem ho na kolenách prosiť, aby ma neopúšťal. Vtom sa do hudby zamiešal aj spev. Tichý a trochu falošný, trochu nahnevaný a veľmi, veľmi smutný.

***

Pod snehom láva čaká na svoju chvíľu
Všetci sme nabití plus, alebo mínus

Hádam sa nestretnú dva rovnaké póly
Občas sa zrazíme často to bolí

R: Ak chceš zabudnúť tak zabudni
Možno to príde pomaly
Ak chceš zabudnúť tak zabudni
Raz Ťa to aj tak zavalí

V ľuďoch driemu lavíny
A niekde pod nimi to vrie
Stačí nádych jediný
A vieš, že nie je to tak zlé

Nie je to zlé....

***

Vincent pomaly podišiel bližšie, keď sa spev opäť zmenil na hmkanie. „Krásny song,“ poznamenal a Chris vyskorič z lavičky.

„Ale...“

„Hľadal som ťa,“ začal Vincent nervózne. Teraz, keď mu Chris hľadel do očí, bolo oveľa ťažšie hovoriť súvisle.

„Na čo?“ odvetil Chris podráždene a položil gitaru na lavičku. Najradšej by ju svojmu bývalému šéfovi omlátil o hlavu.

Vincent k nemu váhavo podišiel. „Lebo som bol hlupák. Si najlepší textár, akého som kedy stretol-“

„Srať na texty!“ vybuchol Chris. „Koho zaujímajú blbé pesničky?!“ Neznáša ma, pomyslel si Vincent. Chris nahnevane prešľapoval na mieste. „Som si istý, že tá holka bude dobrá.“

„Ale ja chcem teba!“ prerušil ho Vincent prudko a očervenel. Chris mu pomaly pozrel do očí.

„No a?“ Vincentovi až zovrelo srdce. Pomaly podišiel bližšie.

„Pozri, ja... pochopím, ak už nebudeš chcieť pre mňa písať,“ začal opatrne. „Lenže... možno by si...“ zhlboka sa nadýchol. „Mrzí ma to,“ povedal napokon. Jedovato zelené oči ho hypnotizovaly, nedokázal pod ich upreným pohľadom vymyslieť dobrú výhovorku.

„Mrzí?“ zašepkal Chris sotva počuteľne.

„Nechcem na teba zabudnúť,“ dodal Vincent na vysvetlenie. Chris prekvapene zdvihol obočie.

„Zabudnúť?“ Vincent sa strhol a pozrel do zeme. Čo to tu trepem?! „Tak čo teraz?“ opýtal sa Chris zachrípnuto. „Chcete ako textára mňa, alebo...“

„Nie,“ vyhŕkol Vincent. „Vlastne áno, ale...“ Zhlboka sa nadýchol. Ako to bolo v tom texte?

***

Stačí nádych jediný
A vieš, že nie je to tak zlé

Nie je to zlé....

***

Pomaly podišiel ku Chrisovi a položil mu ruku na plece. „Dúfal som, že keď sa už nebudeme vídať, zabudnem na teba,“ začal pomaly. „Ale ja nechcem zabudnúť. Chcem ťa mať pri sebe... aspoň ako textára.“ Pri posledných slovách sa Chrisove oči rozšírily.

„Chcete ma mať pri sebe?“ zopakoval tenkým hláskom, a na lícach sa mu začala rozlievať červeň.

„Áno,“ připustil Vincent a fascinovaně sledoval ako sa chlapec červená. Takto zblízka ho eště neviděl. Teraz... teraz by mu pokojně mohol počítať pehy. Sú tak blízko, že cítí na tvári Chrisov dych. Sladký a horúcí...Stačilo tak málo, a ich pery sa spojily v letmo nesmelom bozku. V bozku plnom túžby a očakávaní.

Prudko sa od seba odtiahli. Vincent vduchu zahrešil. Čo to doňho vošlo? Nemôže predsa... Chris sa už aj tak hněvá... Jeho myšlienky prerušil dotyk Chrisových pier na jeho vlastných. Nesmělý, spýtavý dotyk. Bozk plný túžby a nádeje. Tentoraz sa ani jeden z nich neodtiahol, aj keď sa napokon prestali bozkávať, zostali naklonení k sebe, takmer sa dotýkajúc tvárami.

„Nechcem ťa stratiť,“ zašepkal Vincent potichu. Vzápätí znovu hľadel do podmanivo zelených očí.

„Ak sa vám nepáčia moje texty, nemusím pre vás robiť,“ začal Chris pomaly. „Ale aj tak by som vás rád vídal,“ dodal, a Vincentovi odľahlo.

„Mne tvoje texty nevadia.“

„Tak prečo ste ma vyhodil?“ Vincent sa previnilo uškrnul.

„Myslel som, že nemám nádej ťa získať. Dúfal som, že keď ťa nebudem vídať, zabudnem na teba. Vydržalo mi to až hodinu,“ dodal so smiechom.

„Takže?“ zatiahol Chris a nevinne naklonil hlavu nabok.

„Takže sa nehodlám vzdať najlepšieho textára na svete,“ odvětil Vincent a objal Chrisa okolo pása.

„Chcete ma?“ opýtal sa mladý textár hravo a přitúlil sa k šéfovi.

„Nesmierně,“ zašepkal Vincent a znovu ho pobozkal. Pomalým, něžným bozkom, plným – lásky.

Poznámka: v poviedke je použitá časť textu piesne Lavíny od kapely Desmod