SONP

     Pritiahla som si kabátik bližšie k telu. Chcela som s ním splynúť, aby som aspoň trochu obmedzila chlad derúci sa k môjmu telu. Na polovicu marca (pozn. autora března) je až priveľká zima. Hodila by sa tak do polovice januára (pozn. autora ledna). Spomenula som si na iný chladný deň. Od toho dňa bola zima stále. Okamžite som zavrtela hlavou. Nechcela som na to spomínať. Už viac nie. Radšej som sa v myšlienkach otočila na inú tému. Pani Brownová chce, aby som dnes prišla skôr. Musela niekam ísť a nechcela obchod nechať celý deň zatvorený. Mám šťastie, že dnes v škole končíme skôr. Ach, škola. Netešila som sa do nej, ale z iných dôvodov ako moji ostatní spolužiaci. Nevadilo mi učenie. Bolo to jediné, čo mi ostalo. Netešila som sa do nej pre tie... narážky a pripomienky mojich spolužiakov na moju osobu. Nechápali ma a preto ma odsudzovali. Nechápali, ako môžem byť celý deň zaborená nosom v knihách a študovať. Nechápali, prečo piatky po škole sa s nimi nechodím niekde opiť do nemoty. Nechápali to a nikdy to nepochopia. Už len pár mesiacov a odídem na tú jazykovú školu. Včera mi prišiel list, že ma vzali. Táto šťastná myšlienka ma upokojila a ja som bezstarostne – po dlhom čase – opäť vstúpila do triedy. Vtedy som svoju bezstarostnosť oľutovala. Všetko stíchlo a zraky v triede sa upreli  na mňa. Nikomu som pohľad neopätovala a za sprievodu tichého mrmlania som si sadla do zadnej lavice. Môj pohľad spočinul a bielu krajinu za oknom. Opäť na ňu dopadali malé chumáčiky. 

            „Annysia,“ ozval sa za mnou nenávidený hlas. Victor a jeho banda idiotov sa rozhodli opäť ma provokovať. „Už si konečne zmenila názor a prijmeš moje pozvanie na rande?“ triedou prebehol tichý smiech, ale ja som to ignorovala. „Či sa tá... teplosť z tvojej sestry pre niesla aj na teba? Bolo by to celkom pochopiteľné, veď ťa s tou jej priateľkou istotne pár krát pretiahli.“ Trieda vybuchla smiechom. Nedokázala som vstať a niečo mu pekné od srdca povedať. Namiesto toho som si len prehodila svoje červené vlasy do tváre, aby som tak skryla osamelú slzu. „Odpovedz mi!“ Victor ma prudko otočil k sebe a zasyčal mi do tváre. „Pretiahla ťa tá tvoja sestra? Hm? Koľko krát?“ neodpovedala by som mu, ale on si všimol moju vlhkú tvár. Zložil sa na zem smiechom. „O-ona... ona plače!“ dostal zo seba medzi výbuchmi smiechu. Trieda sa rozrehotala za ním. „Takže tak to je. Bola si len sestrina hračka do postele. Povedz, určite ti odľahlo, keď zomrela.“ Tresli dvere do triedy.

            „Howe, okamžite sa ospravedlňte spolužiačke a vypadnite do riaditeľne. Takéto správanie vo svojej triede nestrpím.“ Victor bez jediného slova okolo mňa prešiel a zmizol za dverami. Profesor si len s povzdychom odložil knihy na katedru. „Ostaní, cvičenia na strane deväťdesiatosem budú hotové, keď sa vrátim.“ Ešte na mňa hodil ustarostený pohľad a ponáhľal sa za Victorom. Rýchlo som sa pustila do príkladov. V triede boli medzi tým tiché rozhovory, v ktorých som počula hlavne svoje meno.

      Už som končila, keď sa vrátili. Victor len prišiel ku svojej lavici a zbalil si veci. Dopisovala som posledný príklad, keď sa za mnou ozval jeho ľadový hlas.

            „Toto si vypiješ!“ zavrčal tak potichu, aby som ho počula len ja. Prebralo ma až keď tresol dverami. Hneď po jeho odchode začal profesor kontrolovať zošity. Mňa si nechal nakoniec. Keď som mu ukázala dve popísané strany, usmial sa.

            „Výborne.“ Pochválil ma potichu. „Keďže to mala len Annysia, môže dnes pokojne odísť domov. Ale vy ostaní budete po škole, pokiaľ si ich nenapíšete.“ Všetci na mňa okamžite zazreli. Pod ich pohľadom mi prebehol mráz po chrbte.

      Konečne zazvonilo na koniec poslednej hodiny. Vybehla som z triedy skoro tesne za profesorem. Počula som ako sa spolu so mnou zodvihlo aj niekoľko ďalších ľudí.

            „Dovidenia.“ Odpovedala som na úsmev môjho matikára a triedneho v jednej osobe. Rada by som sa usmiala na tohto príjemného mladého človeka, ale po tom dni som jednoducho svoj úsmev stratila. Hádate správne. Tým dňom myslím deň, keď zomrela moja sestra.

            „Vy sa niekam chystáte?“ opýtal sa niekde za mňa. Len v odraze z okna som tam uvidela pár ďalších ľudí. No ich odpoveď som už nepočula, len som sa rozbehla dolu schodmi. Vyšla som zo školy a do kníhkupectva pani Brownovej som naschvál zamierila tou najdlhšou cestou. Milovala som ruiny starého mesta, keď na nich zamrznutá voda vytvorila ľadové paláce. Prechádzala som okolo starého paláca a dívala som sa, ako ľadové kryštáliky vody ozdobili zničené schody. Slnko sa na nich odrážalo a vytvorilo tak farebné kreácie. Bola to neopísateľne krásna scenéria. Iskričky slnka vytvorili malé farebné tanečnice, ktoré tancovali balet na zamrznutej ceste. Ten pohľad bol dokonalý a spôsoboval mi vnútorný pokoj.

            „Hej, počkaj!“ zavolal niekto. Ten vysoký hlas mohol patriť len žene. Automaticky som zastala a začala som hľadať, kto ma volal. Vedela som, že mňa lebo okolo mňa nikto nebol. „Nad tebou.“ Zodvihla som hlavou. Zamračila som sa a zavrtela som hlavou. „Čo sa tak mračíš?“

            „Rozmýšľam, čo som zase húlila, že o tom neviem. Ale nejako ma okrem LSD nenapadá iná droga, ktorá spôsobuje halucinogéne účinky. A už vonkoncom si neviem predstaviť, kde v mojej hlave by sa zobrala halucinácia draka.“ Malá čierna dračica sa veselo zasmiala. Páčil sa mi jej smiech.

            „Ale ja som skutočná.“ Neveriacky som sa na ňu pozrela. „Skús.“ Zatrepotala krídlami a priletela o kúsok bližšie. Na pokožke tváre som zacítila jej teplý dych. O krok som ustúpila.

            „Dobre, verím ti. Ale ako to, že ťa vidím? Draci predsa neexistujú!“

            „Nemôžeme ísť niekam, kde sa môžeme porozprávať, aby sme nemali veľa svedkov?“ prikývla som. Musela som ísť do práce a do kníhkupectva veľa ľudí nechodí.

            „Poď.“ Prešla som pár krokov.

            „Prepáč, ale nevadilo by ti, keby som sa posadila na tvoje rameno? Kým som ťa našla, som letela takmer celý deň. Som hrozne unavená.“ Pomaly som prikývla.

            „A neuvidia ťa?“ uvedomila som si rýchlo. „Asi by som už viac nezniesla tie pohľady.“

            „Neboj sa. Nikto ma neuvidí. Vidíš ma len ty.“ Povedala zamyslene. Obe sme stíchli, lebo sme sa priblížili k rušnej ulici. Po tejto ulici je to už len pár krokov ku kníhkupectvu. Neodolala som a občas som svoj pohľad stočila na dráčika na mojom ramene. Chcela som si ju poriadne prezrieť. Bola celé čierna, ale na slnku sa jej šupiny leskli skôr do fialova. Oči mala žlté a svietili jej do ďaleka. Od hlavy a celým krkom sa jej vlnila čierna hriva. Tá začínala medzi dvomi malými rožkami a vo vetre sa jej vlnila ako závoj. Ak si aj môj skúmavý pohľad všimla, nevenovala mu pozornosť. Ticho sme neprerušili do doby, kým som nevošla do kníhkupectva a nezavrela som za sebou dvere. Ďalej som to ticho už nedokázala zniesť.

            „A sme tu. Už mi môžeš o sebe povedať.“ Do malej miestnosti som si zložila tašku a vyzliekla som si kabát. Nebolo tu veľmi teplo, ale ohrievač, ktorý som si pri pulte zapla, to tu trochu prekúril. Otvorila som si škatuľu s pizzou, ktorú som si kúpila po ceste, a začala som jesť. Pri tom som napäto počúvala jej príbeh.

            „Takže, volám sa Tia a, ako si si všimla, som drak. Ale nie hocaký. Niekedy sa stane, že v ľudskej DNA sa skrížia gény a dieťa sa narodí so špeciálnymi schopnosťami. Vy ľudia by ste ich nazvali čarodejnicami. A toto sa stalo aj tebe. Si čarodejnica. A práve preto som tu ja. Takýmto čarodejníkom sa pridelí nejaký ochranca. Ten pre nich urobí všetko, aby ich udržal v bezpečí a zabezpečil im, všetko čo potrebujú. A mňa vybrali, aby som bola tvojou ochrankyňou.“ Vyvalila som na ňu oči.

            „To akože som čarodejnica?“ len prikývla. „A to... Keď som čarodejnica, tak by som mala mať nejakú moc. Ale prečo sa mi potom všetko v živote takto zosypalo?“ musela som vedieť, prečo sa to všetko stalo. Nejako som cítila, že ona mi dokáže dať odpovede. Len zavrtela hlavou.

            „To má ešte čas. Všetky odpovede sa včas dozvieš.“ Zamračila som sa. „Najprv musíme zistiť, aké máš vlastne schopnosti.“ Opäť som na ňu prekvapene vyvalila oči.

„Ja mám nejaké schopnosti.“

„Si čarodejnica. Musíš mať.“ Odpovedala mi. Vtedy mi na um zišla ešte jedna otázočka.                

            „Počkaj. Musím sa ťa na to opýtať. Nesmej sa a ,prosím, ani sa neuraz, ale musím sa to opýtať.“ V mojom hlase sa prelínala zvedavosť a strach, že sa nahnevá.

            „Len sa pýtaj.“ Odpovedala bezstarostne.

            „Nemali... nemali by... nemali by byť draci tak trochu... väčší?“ čakala som, kedy na mňa spustí krik, alebo čokoľvek, ale ona sa len rozosmiala.

            „Však ja som veľká. Mám vyše štyroch metrov. Ale u nás sú aj väčší. Napríklad jeden môj učiteľ mal takmer desať. Ale keby tu nad vami poletovalo niečo, tak veľké, asi by ste sa zbláznili. Musíme sa skrývať.“ Vydýchla som si, keď mi odpovedala, ale rýchlo som sa spamätala.

            „Vravela si, že ťa nemôžu vidieť.“

            „Čím sme menší, tým nemej sme viditeľní. Ale v mojej skutočnej veľkosti by ma určite videli už všetci.“ Opäť sa rozosmiala. „Kedy tu končíš? Musíme zistiť, aké máš schopnosti.“ Prekvapilo ma, ako rýchlo dokázala zmeniť tému.

            „O piatej. Dnes som tu celý deň sama. Inokedy mi pomáha dcéra pani Brownovej, ale dnes niekam išli. To vieš, normálny ľudia majú v piatky aj vlastné plány a žijú si svoj život. Ale u mňa to nejako neplatí.“ Povzdychla som si.

            „V tom prípade sa na chvíľku vzdialim. Idem si trochu polietať po meste a skúsim nájsť nejaké tiché miesto, kde by sme mohli trénovať. Pred piatou tu budem. Nechoď nikam bezo mňa. Tam vonku sú oveľa horšie veci ako masový vrahovia.“ Varovala ma. V tom momente sa ozval zvonček pri dverách a Tia nimi vyletela skôr, ako ich prichádzajúca pani zavrela. Prišla k pultu.

            „Prosím vás, hľadám nejakú dobrú knihu pre svoju neter. Má šestnásť. Neporadili by ste mi niečo?“ pozrela som sa na ňu s milým pohľadom.

            „Samozrejme. Aký žáner má najradšej?“ opýtala som sa a vyšla som spoza pultu. Začali sme s paňou živo diskutovať. Asi po polhodine odišla z dvomi mojimi najobľúbenejšími knihami. Som si istá, že si ich jej neter zamiluje, rovnako rýchlo, ako ja.

      Deň mi ubiehal veľmi pomaly. Už som nemala žiadneho takého zákazníka, aby som s ním mohla tak živo diskutovať. Vždy sa ma len opýtali na knihu a keď zistili, že ju nemáme, tak jednoducho odišli. Už som si stihla napísať úlohy nie len na pondelok ale aj na utorok. Stihla som prečítať jednu knihu a vymeniť knihy vo výklade. Akurát som rozmýšľala, že ešte umyjem aj sklo, ale vtedy mi zavolala pani Brownová, že môžem skončiť skôr. Vraj, že je piatok a ja by som si mala užívať aj trochu života a nie len sedieť  za tým pultom. Bolo už pol piatej a nebo sa začínalo už sfarbovať do temnoty noci. Nechcelo sa mi na Tia čakať, tak som jednoducho zavrela obchod a vybrala som sa domov. Vonku už nebolo tak veľa ľudí a v prázdnych uličkách, ktorými som bežne chodila donov, nebol nikto. Zrazu som za sebou začula kroky, ale kráčala som ďalej. Možno nie som jediná, kto dnes kráča touto uličkou domov.

            „Ahoj, Annysia. Spomínaš si na mňa?“ stuhla som. Ten hlas. To predsa...

            „Čo chceš, Victor?“ aj keď som sa vi vnútri triasla strachom, hlas som mala pevný. V ušiach mi zaznela jeho posledná veta. Sľuboval, že si to vypijem.

            „Vieš, kvôli tebe ma vyhodili zo školy. Keď som to povedal našim, vyhodili ma z domu. Čakal som to. A teraz.... no chcem svoju pomstu.“ Neotočila som sa mu čelom. Ale aj tak som vedela, že ma jeho banda obkľúčila. Teraz som ľutovala, že som Tia nepočkala. Ale minulosť sa zmeniť nedá. „Sľúbil som ti, že si to vypiješ. A teraz je čas môj sľub splniť.“ Prvá rana, zrejme bejzbalovou pálkou, dopadla priamo na kríže. So strašným výkrikom som dopadla do snehu. Vrhli sa na mňa všetci. Kopali ma a búšili do mňa päsťami. Nemala som proti nim žiadnu šancu. Podvedome som cítila, že sa môj koniec blíži. Počula som chrupnutie v hrudníku a z úst mi spolu s výkrikom vyšla aj krv. Zrazu rany prestali a počula som ako vedľa mňa na zem dopadlo ešte jedno telo. Bála som sa čo i len otvoriť oči. Nepohla som sa, len som tam ležala a čakala som na ďalšiu ranu. Ale žiadna neprišla.

            „Prečo si nenájdete niekoho, kto by sa aj bránil a nie len trpel vaše rany?“ Nie! Ona nie! Prečo sem prišla? Je to len tak maličký dráčik. Určite jej ublížia.

            „A ty ju chceš brániť, kráska?“ čože? Nechápala som, čo Victor povedal a tak som len trošičku otvorila oči. Stála predo mnou vysoká postava. Už na prvý pohľad to bola bojovníčka. Mala vyšportovanú postavu, ale nie tak odporne ako nejaká kulturistka, ale len tak... krásne. Kožené oblečenie to len zdôrazňovalo. Vlastne som sa divila, či jej v tom tielku nie je zima. Po celej pravej ruke sa jej tiahlo tetovanie draka. Konečne som sa jej pozrela aj do tváre. Keby nebolo očí, nespoznala by som ju. Žlté oči prebodávali postavy za mnou. V rýchlosti mi opätovala pohľad. Na tú sekundu sa zmenil. Bol v ňom strach. Ten moment som ale prerušila ja keď som opäť vykašľala krv.

            „Budem ju brániť aj životom. Ale ak vy teraz okamžite nevypadnete, budete to vy, kto tu dnes vypustí dušu.“ V uličke sa ozvala ozvena ich smiechu.

            „A kto nám to spraví? Ty? Či tá mrcha na zemi?“ z Tiinho hrdla sa vydralo zavrčanie.

            „Už nikdy o nej nepovieš, že je mrcha.“ S tým sa rozbehla k nim. Zatvorila som oči a čakala som, kedy dostanem ďalšiu ranu. No nič neprichádzalo.

            „Vypadnime! Je to cvok!“ povedal vystrašene Victor a hneď na to som počula rýchle kroky preč. Odvážila som sa opäť otvoriť oči.

            „Takto ma čakáš?“ opýtala sa ma Tia. Opäť mala nežný hlas. Pozrela som sa na ňu. Nemala na sebe ani jeden škrabanec a to som si istá, že Victor nebol jediný z bejzbalkou. „Musíme ti ošetriť tie modriny.“ Chcela ma vziať do náruče, ale dotkla sa aj rebier. Sykla som. „Pozriem sa na to.“ Opatrne mi prehmatala rebrá. „Je len naštiepené. To viem zahojiť. Ale postarám sa o to až keď budeš v posteli.“ Oveľa opatrnejšie ma zobrala do náruče. „Zalietame si.“ Vyvalila som oči. Ona sa len usmiala. „Neboj sa. Keď som s tebou tak sa ti nič nestane.“ Obalilo náš jasne žlté svetlo. Tia už nebola človekom, ale opäť drakom. Mala asi dva metre. Tými zvláštnymi rukami si ma k sebe pritisla a vzlietla. Pritúlila som sa bližšie k nej, pretože nádherne hriala. Vietor svišťal okolo mňa a tak som sa pritúlila ešte bližšie. Bola mi veľká zima. O pár sekúnd sme zosadli na balkóne môjho bytu.

            „Počkaj. Otvorím.“ Opäť vzlietla a ja som sa roztriasla zimou. No netriasla som sa dlho, lebo takmer hneď bola pri mne. Zobrala ma do náruče a odniesla do postele. „Musím ti vyliečiť to rebro. Asi to bude bolieť.“ Začala ma vyzliekať, nechala mi len podprsenku. Priložila ruky a veľkú modrinu. „Horšie, ako som si myslela.“ Hundrala si popod nos. Zrazu som pocítila, že sa v mojom tele začína čosi hýbať. Bolelo to, ale nebola to nepríjemná bolesť. Niekoľko minút sme takto mlčky sedeli. „Hotovo.“ Vyhlásila zrazu.

            „To už?“ opýtala som sa neveriacky. „Skoro vôbec to nebolelo.“ Oznámila som jej.

            „Mala by som ti zahojiť aj tie ostané modriny, ale som už veľmi unavená. Kosti dajú zabrať. Vadilo by ti, keby som si na chvíľku oddýchla?“         

            „Noooo vieš. Vlastne si ma zachránila od ešte horšej bitky. Takže mi to bude strašne vadiť. Vlastne máš robiť všetko pre to, aby som bola šťastná. Takže ty si nemôžeš, ale ty si musíš oddýchnuť.“ Vyhlásila som. Šťastne sa zasmiala.

            „To sa mi páči.“ Nahla sa nad mňa, pobozkala ma na čelo, hlavu si položila na moju hruď a v tom momente spala ako zabitá. Chcela som začať protestovať, ale ona tak príjemne hriala, že som sa nemohla vzdať toho zdroja tepla. Tak som jej len s povzdychom obtočila ruky okolo tela. Jednou som sa začala prehrabovať v jej vlasoch a sledovala som, ako spokojne sa zatvárila. „Nikdy ťa neopustím. Navždy s tebou ostanem. Nič sa ti so mnou nestane.“ Mrmlala v spánku. Neuvedomila som si, aká som unavená. Z ničoho nič som spala.

            Otváram dvere. Nechcem ich otvoriť. Viem, čo za nimi je. Nechcem ich otvoriť. Bojím sa toho pohľadu. Ale... ja ich predsa len otváram. Už som otočila kľúčik. Nie, nechcem pokračovať. A predsa moja ruka siahla na kľučku. Nie. Nie! NIE! Kričím, ale z hrdla mi nevychádzajú zvuky. Nechcem dnu. Nie! Otvorím ich a uvidím ten krvavý kúpeľ. Moji rodičia a sestra... kúpu sa vo vlastnej krvi priamo uprostred chodby. Vykríknem.

            „Annysia, zobuď sa!“ vykríkol niekto nado mnou a ja som otvorila oči. Žlté dúhovky na mňa vydesene hľadeli. „Si v poriadku? Čo sa ti snívalo?“ nedokázala som odpovedať na jej otázky. Vystrela som ruky, pritiahla som si ju k sebe a rozplakala som sa. „Psst. Som tu s tebou. Nič ti nehrozí. Psst.“ Tia sa ma snažila upokojiť, ale ja som stále len plakala. Prevrátila nás, aby ležala na chrbte a ja som ležala na nej.

            „Ja... nechcem, nechcem, nechcem.“ Opakovala som stále dokola.

            „Psst. Čo nechceš?“ hlas mala tak pokojný. Upokojovala ma.

            „Nechcem otvoriť tie dvere. Nechcem spomínať. Nechcem opäť vidieť ten obraz. Nechcem.“

            „Psst. Bol to len sen. Len hnusný sen. Nič viac. Psst, tíško.“ Pritisla si ma bližšie k sebe. „Snívalo sa ti o smrti tvojej  rodiny, však?“ nedokázala som jej odpovedať a tak som len prikývla. „Nepovedala som ti celú pravdu. Ale musíš sa ju dozvedieť. Teraz je ten pravý čas.“ Nechápavo som sa jej pozrela do očí. „Keď nastane ten prvý čas a schopnosti čarodejnice sa majú objaviť... objaví sa Azazel – anjel smrti – a zabije celú rodinu. Nič čarodejnici nesmie prekážať vo výcviku. Musí sa naučiť ovládať svoju silu, aby sa mohla brániť. A...“ prudko som sa od nej odtrhla.

            „Tým chceš povedať, že ja môžem sa smrť mojej rodiny? Že zomreli len preto, lebo mám v sebe ten zvláštny gén? Ja som ich zabila?“

            „Nie. Nie je to tvoja vina. Deje sa to, lebo si čarodejnica a...“

            „Takže to je kvôli mne. Zabila som si rodinu. Som vrahyňa!“ do očí sa mi nahrnuli ďalšie slzy.

            „Nie, počkaj.“ Tia sa ma snažila zastaviť, ale ja som sa jej vytrhla. Schytila som z vešiaku kabát a vybehla som von. Počula som, ako za mnou volá a beží, ale ja som nezastala. Slzy mi vytryskli z očí a začali sa mi rinúť po tvári. Len som si so slzami v očiach obliekla kabát – nevadilo mi, že nemám nič pod ním – a vybehla som von z paneláku. Bežala som po meste. Nedokázala som zastaviť. Našťastie som nikoho nestrela a nepočula som ani Tiine kroky. Ale ak sa premenila a hľadá ma ako dračica, tak nemám šancu. Musím sa nikde ukryť. Niekde, kde budem trpieť za smrť mojej rodiny. Zrak mi padol na palác. Dnu je prepadlisko, už ho nik nedokáže zachrániť. A je tam zakázaný vstup. Ale tam ma nik hľadať nebude. po rozpadnutých schodoch som sa rozbehla do vnútra. Podliezla som policajné pásky a začala som dnu hľadať nejaký vhodný úkryt. Blúdila som labyrintom chodieb až som sa dostala do kaplnky. Na oltári bol sčernetý obraz, ale aj tak sa na ňom dali rozoznať rysy Panny Márie. Oprela som sa o mramorový oltár, schúlila som sa do klbka a rozplakala som sa. Ja som za to zodpovedná. Umreli kvôli mne. Je to len moja vina. Tieto myšlienky mi vírili v hlave. (pozn. autora text je z piesne Hana Pestle - Need)

My hand searches for your hand
in a dark room.
I can't find you.
Help me.
Are you looking for me?

      Prebudila som sa na neznámu ozvenu. Moment, prebudila? Zaspala som? Ale kedy? Pamätám si, že mi Tia hovorila pravdu o mojich rodičoch. Ja som utiekla a v paláci som našla kaplnku. V nej som sa rozplakala. Zrejme som sa tak unavila, že som až zaspala.

            „Annysia, si tu?“ začula som ďalšiu ozvenu. Chcela som jej odpovedať, ale nemusela som. Práve sa zjavila vo dverách kaplnky. V tejto tme som videla len obrysy jej postavy, ale určite je to ona. Zbadala ma a okamžite sa ku mne rozbehla. Postavila som sa na vratkých nohách a chcela som sa rozbehnúť oproti nej, ale bola rýchlejšia. Tuho ma objala div ma nerozdrvila vo svojom objatí. „Preboha, si celá zamrznutá. Hľadala som ťa celú noc, to si tu tak ležala?“

            „Celú noc?“ opýtala som sa. „Prečo som teda nezmrzla? Však som zaspala.“ Šepkala som.

            „Spala? V takejto zime?! Nič ti nie je? Nebolí ťa niečo?“ pýtala sa starostlivo.

            „Cítim sa výborne.“ Teda až na ten hnusný pocit, že je to moja vina, ale to vedieť nemusí.

            „Asi si objavila svoju silu aj bez mojej pomoci. Iný ľudia by už dávno zamrzli, ale tebe sa nič nestalo. Zrejme ovládaš ľad.“ Spokojne som zamrmlala. O takejto sile som snívala už ako dieťa.

            „Tak to preto sa mi vždy zdá, že tak príjemne hreješ.“ Zamumlala som a pritisla som sa bližšie k nej. Šťastne sa zasmiala.

„Ale prečo si ušla?“

            „Lebo je to moja vina. Keby som sa nenarodila s tým génom, tak sa to nestane. Je to len a len moj...“ nedopovedala som. Môj prvý bozk som si predstavovala nejako inak, ale keď je teraz tu, nemám chuť ho meniť. Začala som jej odpovedať na bozk. Cítila som, ako sa usmieva. A to po dlhých troch mesiacoch vyvolalo na tvári úsmev aj mne. Konečne som zahodila bezvýraznú masku a začala som sa usmievať. Tia sa odo mňa prekvapene odtrhla.

            „Ty sa usmievaš.“ Zvolala radostne. „Ty sa usmievaš!“ vykríkla. Nedokázala som potlačiť smiech. Už je to tak dávno, čo som ho počula. No nezmenil sa. Tia zamrzla a so smutným výrazom sa na mňa pozrela. „Zopakuj to. Ešte raz. Pre mňa.“ Vedela som, na čo naráža. Preto som sa začala smiať. Tia si ma vyhodila do náruče a zatočila sa so mnou. „Smeje sa, smeješ sa, ty sa smeješ!“ spievala.

            „No tak sa smejem. Hurá. Poďme už domov, lebo mi je hnusná zima.“ Tia sa okamžite zatvárila vážne.

            „Samozrejme.“ Objala ma okolo ramien a kým sme nevyšli z paláca stále si spievala tú svoju nerytmickú pesničku. Vyšli sme von z paláca. Slnečné lúče boli príliš ostré, ale hriali. Otvorila som oči a zadívala som sa na slnko. Bolo vysoko a sneh okolo sa začal topiť. Prišla jar. Usmiala som sa nad tou náhodou. Mne skončila studená zima smútku práve v deň keď vyšlo jarné slnko.