SONP

Sedím na schodoch starého múzea. Hľadím na kvapky dažďa, ktoré mi stekajú po špinavých chodidlách. Vlasy sa mi lepia na spánky a nohavice sú také premočené, že cez ne vidno viac, ako cez sestrinu nočnú košeľu. No necítim chlad. Jediné, čo sa mi rozlieva v hrudi je čistá radosť. Každú chvíľku sa nakloním, aby som videl na zaprášenú poľnú cestu. Konečne sa vracia. Takmer si tú prostú vetu začínam pospevovať. Po takej dlhej dobe ho uvidím, jeho chladný pohľad, dlhé blonďavé vlasy striktne stiahnuté dozadu a previazané stuhou. Na prvý pohľad by ste určite povedali, že je to profesor, alebo niečo podobné. Možno doktor, alebo riaditeľ významnej spoločnosti. Pravda, Adam pre mňa nikdy nebol len jedným z davu.

Počujem čľapot, to sa odliepa podrážka tenisky od blata. Je to on. Musí to byť on...

 ***

Mal som devätnásť a život sa mi zdal príliš krátky na to, aby som sa zaťažoval nejakou vysokou. Jednoducho, bol som flákač, mal som v hlave príliš veľa snov a neostalo mi miesto na nejaké vedomosti, nedajbože city. Rodičov som uistil slovami, že sa o rok, dva vrátim a poslušne pôjdem na školu. Nečakal som kým mama dostane infarkt a otec mi o hlavu rozbije pár pivových fliaš. Pár týždňov pred skončením mojich posledných letných prázdnin som si kúpil letenku do New Yorku a nechal sa unášať osudom. Bol som hlúpy, mladý a nanešťastie zlatučký cudzinec vo veľkom meste. Aspoň to si myslela väčšina bohatých ženských a gayov vo väčšine štvrtí v NY. No s odstupom času si uvedomujem aký príťažlivý som musel byť, keď som hovoril lámanou angličtinou a vyzeral na šestnásť. K tomu ma Boh obdaril obzvlášť „milučkým ksichtíkom“. Tú frázu som v tých časoch- a občas aj dnes- počul ak nie desaťkrát za deň, tak ani raz. Jedného obzvlášť chladného večera v Central parku som sa rozhodol využiť svoj výzor a nájsť si prácu. Nemyslite si, že som sa hneď vrhol na inzeráty lákajúcimi do útulných priestorov striptíz baru! Hoci po dvoch mesiacoch žitia v moteloch a s prácou, ako upratovačka na verejných záchodoch, som nad tým začal uvažovať... Našťastie ma pred chlipnými pohľadmi postarších mužov a žien zachránilo pár riadkov v New York Times. Nezávislý tridsaťročný maliar hľadal mladý model pre svoje akty. Podmienky boli jasné: musel som mať okolo dvadsať, nehanbiť sa a vydržať v jednej polohe okolo dvoch hodín. Peniaze som súrne potreboval a tak som sa nezaťažoval myšlienkou, že je to len 20 dolárov na tie dve hodinky. Rýchlo som vytrhol adresu z novín a vybral sa hľadať ateliér. Ku podivu som sa dostal do historickej časti mesta a na konci jednej z ulíc som narazil na malé múzeum. Nebolo nijako známe, inak by pred ním stálo viac áut než Ford a starší typ Pik-upu. Po pár schodoch som vyšiel až k preskleným dverám, ktoré som s vypätím síl otvoril. Vošiel som do malej haly na ktorej konci boli ďalšie presklené dvere. Niekde v šere na pravo od seba som zahliadol schody a myslím, že aj dvere na záchody.

„Ehm, haló?“ zvolal som neisto. Pár krát sa ozvena odrazila, ale inak ostalo ticho. Zamračil som sa a chystal sa otvoriť dvojkrídlové dvere oproti mne, keď sa ozvalo klopkanie topánok. Otočil som sa za zvukom krokov.

„Čo tu hľadáte?“ prehovoril vysoký muž s chladným pohľadom a ešte o stupeň mrazivejším hlasom. Neisto som prešliapol a zahryzol si do spodnej pery. Jeho obočie poskočilo hore a doslova ma prepaľoval pohľadom.

„Ja som len prišiel, no viete, hľadám prácu a tak som sa prišiel uchádzať o prácu modela, viete videl som ten inzerát, no...“ vychrlil som nezrozumiteľnou angličtinou.

„Celkom som vám nerozumel,“ povedal tónom, ktorý rozhodne neznel tak, že sa skutočne o to zaujíma.

„Chcel by som tú prácu, ktorú som našiel medzi inzerátmi v dnešných New York Times a pokyny v ňom ma zaviedli sem,“ vyslovil som každé slovo pozorne a pokojnejšie než predtým.

„Ach tak. Potom vás rád spoznávam, som Adam Rodney. Ja som napísal ten inzerát.“

Myslel som si, že ku mne natiahne ruku alebo sa aspoň usmeje. To som však asi očakával príliš veľa od chlapíka odetého v čiernej košeli a obtiahnutých džínsoch. Z plavých vlasov stiahnutých do gumičky neodstával ani jediný vlások. Skôr mi pripomínal profesora matiky na strednej než maliara.

„Aha, no moje meno je Samuel Syčan, som z takého malého štátu uprostred Európy, tak prepáčte za moju zlú anglič...“ začal som, ale on ma zdvihnutím ruky zastavil. Zmetene som naňho hľadel.

„Nepotrebujem váš predslov, ani nič podobné k tomu, aby som vás prijal.“

Prikývol som a sledoval jeho pohľad, ktorým si ma pomaly premeral. Otočil sa mi chrbtom a vydal sa do tmavšej časti haly.

„Budete tam stáť, alebo chcete tú prácu?“ zavolal a ja som sa rýchlo vydal za ním.

Zmizol mi na schodoch, ktoré som si predtým všimol len letmo. Viedli na medziposchodie a za ním boli ďalšie schody. Takto to pokračovalo, až pokým sme sa konečne nedostali na malú chodbu. Prešiel k dvojkrídlovým dverám, ktoré boli pootvorené a vošiel do miestnosti za nimi. Nebol som si istý, či mám ísť aj ja, ale nakoniec som sa rozhodol to risknúť. Ocitol som sa v skúšobnej sále, teda, tak som to predpokladal. Múzeum očividne predtým slúžilo ako nejaká škola, keďže po jednej strane malej sály boli zrkadlá a pred nimi sa tiahlo dlhé zábradlie, v podobe jednoduchej drevenej tyči. No všetky zvyšné detaily, ktoré by prezradzovali, že tu kedysi hopsali baletky zatieňovali stojany s plátnom, štetce, palety a farby roztrúsené po podlahe. Uprostred všetkého toho neporiadku stál Adam Rodney s prísnym výrazom na tvári a rukami založenými na hrudi. Zatvoril som ústa, ktoré som podvedome nechal pootvorené a čakal, čo bude nasledovať.

„Vyzlečte sa.“

Strohý príkaz. Žiadne „prosím“ alebo „mohli by ste“. Nie. Rovno to spraviť.

„Čože?“ zmohol som sa len na nechápavý pohľad a červenanie sa.

„Vyzlečte sa,“ zopakoval. „Potrebujem vidieť vaše telo, či je vhodné pre moju prácu.“

Neisto som si teda začal sťahovať tričko, následne nohavice a nakoniec som tam pred ním stál len v ponožkách a boxerkách.

Opäť tak protivne pozdvihol obočie a skĺzol pohľadom k môjmu rozkroku. Povzdychol som si a vyzliekol si aj posledný kúsok prádla spolu s ponožkami. Cítil som sa akoby na mňa hľadela polovica zemegule a nie jeden výtvarník. Vedel som, že sa nemám za čo hanbiť, ale že by som bol nejaký krásavec, to by som netvrdil. Skôr taký chutnučký zajačik, než mužská dokonalosť. Trápil som sa však zbytočne, pretože ten muž ma obišiel, chytil ma za rameno a vystrel mi ruku. Potom ma požiadal, aby som naklonil hlavu na bok, vystrel nohu a nakoniec si sadol na drevenú podlahu. Rukou celý čas kreslil niečo do vzduchu, aspoň tak sa mi to zdalo.

„V poriadku. Sadnite si na tamtú stoličku,“ odvrátil sa odo mňa a rukou mávol k drevenej stoličke neďaleko mňa. Zatiaľ čo som si sadal, on prešiel k jednému z mnohých stojanov a na paletu si začal pripravovať farby.

„Uvoľnite sa,“ povedal stroho nezdvihnúc pohľad od svojho štetca a palety. „Sadnite si prirodzene, nevšímajte si ma, akoby som tu nebol...“

Prikývol som, hoci to nemohol vidieť. Zdvihol som jednu nohu a preložil ju cez druhú. Natočil som sa k nemu trochu bokom, predsa len, nahota pre mňa nebola prirodzená pred cudzím človekom.

„Natočte sa trochu ku mne.“

V duchu som si povzdychol a na tvári sa mi iste objavil trpiaci výraz, pretože jeho obočie znova vyskočilo hore. Začínalo to byť otravné.

„Pokúste sa láskavo nehýbať,“ prehodil takým nepríjemným tónom až som mu skoro niečo odvrkol.

Nejakú chvíľu bolo počuť len občasný ťah štetca a moje tlčúce srdce. Nie, necítil som sa zle, alebo niečo také. Skôr ten jeho uprený pohľad ma trošku vyvádzal z miery. Akoby sa díval rovno do mňa. Hoci jeho pohľad sa ani raz nestretol s mojím, cítil som z každej bunky svojho tela, že takto by sa na žiadneho muža dívať nemalo. Bol to podobný pocit, ako keď po mne kričali homosexuáli na každom rohu New Yorku, ale predsa som to nemohol porovnávať. Nevdojak som pokrútil hlavou nad svojimi úvahami. Uvedomil som si svoj pohyb až po chvíli a ospravedlňujúco som sa pozrel na chlapa, ktorý to v podstate spôsobil. On tomu však nevenoval žiadnu pozornosť a ďalej sa sústredil raz na plátno, raz na mňa.

Ani by som si nevšimol, že ubehli skoro dve hodiny, nebyť tŕpnutia, ktoré prechádzalo každou končatinou môjho tela. Asi si aj on všimol, že sa mi nesedí práve najpohodlnejšie.

„Na dnes končíme. Môžete sa obliecť, zatiaľ prinesiem vaše peniaze,“ s tými slovami opustil sálu. Rýchlo som na seba natiahol oblečenie a čakal som. Oči mi však zablúdili k plátnu a moja zvedavosť bola príliš veľká, na to, aby som sa nepozrel. Prešiel som k stojanu a zahľadel sa na „seba“. Najprv som musel párkrát zažmurkať, než som sa uistil, že to čo je predo mnou je skutočné. Neviem presne kde žil ten chlapík, ale rozhodne nie na tomto svete. Moje úbohé slová nestačia na dokonalý popis toho diela.

Na stoličke sedel chlapec s hnedými, ktoré mu odstávali. Oči- zelené oči- rovnaké ako moje, žiarili úsmevom, ale aj náznakom rozpakov. Prsty pravej ruky sa zatínali do ľavého pleca, akoby nevedeli, čoho sa zachytiť predtým, než spadnú do červene pier a líc na tej chlapčenskej tvári. Nikto ma takto dokonale nezachytil. Všetky pocity, ktoré sa vo mne premietali počas tých dvoch hodín, on dokonale zachytil pár ťahmi. Napriek tomu, že spodná časť môjho tela nebola tak celkom dokončená, k vyjadreniu, aké by mal podľa mňa maliar dosiahnuť, nebola nutná.

Nemohol som sa však dlhšie rozjímať nad obrazom, pretože Adam Rodney sa vrátil. V jednej ruke držal bankovky a druhú mal vo vrecku džínsov.

„Nemali ste to vidieť,“ povedal len, položil peniaze na stolík blízko dverí a odišiel.

Zmetene som hľadel na dvere. Nakoniec, keď som si uvedomil, že sa asi nevráti som si zobral peniaze a rýchlym krokom odišiel.

 ***

Na druhý deň som sa vrátil. Presne v tú istú hodinu ako včera som stál pred vchodom do budovy. Sám neviem, čo ma tam tak tiahlo. Možno som bol zvedavý, ako dopadne ten obraz. No nebol som si istý, či je to naozaj tak, ako si nahováram...

Našťastie bolo múzeum otvorené a ja som bez problémov našiel ateliér. Trochu ma vykoľajilo, že sú dvere zatvorené a nikde naokolo nie sú známky života. Tak som si len sadol na studenú podlahu a uvažoval, kedy sa tu asi „pán ľadovec“ objaví. Sedel som tam najmenej hodinu, keď sa konečne ozvali rýchle kroky na schodoch. Zdvihol som sa a usmial sa na muža v koženej bunde a veľmi nevrlým výrazom.

„Kto ste? Čo tu chcete?“ vyštekol a odstrčil ma , aby mohol otvoril dvere.

 „No predsa ten, koho ste včera maľoval. Viete, prihlásil som sa na ten váš inzerát a včera tu s vami strávil dve hodiny ,“ povedal som zarazene a vošiel do ateliéru.

„Nechajte si svoje výhovorky pre seba. Stačí mi k zlému dňu bolesť hlavy,“ zavrčal. Bundu hodil do kúta, s kľúčmi spravil to isté a sadol si na stoličku, na ktorej som pred 24 hodinami sedel ja.

„Prišli ste mi otravovať život, alebo konečne mi poviete, čo tu naozaj chcete?“ spýtal sa ma chladne a ani ma neprekvapilo, že sa mi nepozrel do očí.

„Ja len chcem vidieť ten obraz dokončený,“ povedal som pravdivo. Zaslúžil som si len zavrčanie a povzdych.

„Netuším o čom hovoríte,“ prehodil odmerane. „Ak tu niekde vidíte svoj portrét, alebo niečo podobné, môžete mi ho ukázať.“

Bol som v miernom šoku. Napadlo ma, že to robí schválne, ale jeho postoj mi naznačoval opak. Ten chlapík bol divný. Naozaj si ma nepamätal? No takéto myšlienky som na moment odtisol stranou a vydal sa hľadať onen osudný obraz. Po polhodine prehrabávania sa som konečne našiel kúsky potrhaného plátna s mojou postavou. Prekvapene som zdvihol jeden dlhý kus a pozrel naňho. Jeho hnedé oči však uhli pred mojimi.

„Čo ste s ním spravili?“ zašepkal som nešťastne.

„Neviem,“ hlesol po pár minútach.

„Prečo?“ mrmlal som a pokúšal sa dať ten skvost opäť dokopy. Zúfalo som hľadel na potrhané dielo a nevedel som, čo si o tom myslieť. Snáď mu nepreskočilo? Možno sa opil a na nič si nepamätá... V hlave mi vyvstali úplne absurdné riešenia a každé som zavrhol už v jeho zrode. Nechápavo som naňho hľadel, no videl som, že on nemá vysvetlenie ani na perách ani vo svojich orieškových očiach.

Utiekol som ako malý chlapec. Neviem prečo...

 ***

Znova som tam stál. Pred tou budovou ku ktorej ma to posledné dva dni tak tiahlo. Sám neviem, či to bolo Adamom- kedy som mu začal hovoriť menom?- alebo len prostým faktom, že konečne som mal kam chodiť a môj život už nepozostával len z bezcieľneho potulovania po meste. Rozrušene som vošiel do múzea, vybehol schody a zas stál pred dvojkrídlovými dverami ateliéru. Tentoraz bolo otvorené. Opatrne som nahliadol dnu a vkročil až staré parkety zastonali.

„Ahoj,“ ozval som sa, keď postava v tieni miestnosti dlho nereagovala. Znova žiadna reakcia. Prešiel som k nehybnému Adamovi, ktorý mal ruky skrížené na hrudi a hľadel smerom k oknám. Dotkol som sa jeho pleca a on sa zrazu prudko otočil.

„Čo to...“ zvolal, ale keď ma zbadal zmĺkol.

„Prišiel som znova,“ sklopil som pohľad. „Vadí ti...vám to?“

Dlhý povzdych ma donútil opäť sa naňho pozrieť. Vyzeral byť strašne unavený a zdalo sa, akoby ho niečo bolelo. Asi hlava, napadlo ma.

„Nie, prečo by si mi nemohol kradnúť vzácne minúty života?“ zastonal potichu, ale neznelo to tak protivne, ako zvyčajne.

„Stalo sa vám niečo?“

„Bolí ma strašne hlava,“ zašomral a posadil sa na zem.

„Mávate migrény?“

„V poslednom čase...“

Sledoval som každý jeho pohyb. Vypadalo to, akoby pre každý z nich trpel. Vyzeral hrozne, to som musel uznať. Kruhy pod očami, vpadnuté líca a vyhasnuté oči ako keby ani nepatrili tomu prísnemu mužovi z minulých dvoch dní.

„Len ma nechaj osamote,“ zamrmlal.

Chcel som ostať. Naozaj som túžil aby ma opäť namaľoval. Pri odchode som ešte zahliadol v kúte miestnosti vyvesený obraz mladíka so zelenými očami. Usmial som sa ponechal Adama vo vlastnej bolesti.

***

Pár dní som sa zdráhal vrátiť sa tam. Našiel som si prácu v jednom malom obchodíku s komiksami. Chlapík, ktorý to vlastnil, odcestoval na pár dní a potreboval to niekomu zveriť. Prácu mi ponúkol dosť nezvyčajne: doslova ma prepadol v metre s tým, že ak mu nepomôžem zastrelí sa. Pri Američanovi nikdy neviete a tak som to radšej prijal. Platil mi päť dolárov na hodinu a dokopy som strávil v tom zatuchnutom priestore asi šesť hodín. Ako hovorím, nemal som na výber.

Prešiel možno týždeň, keď som sa rozhodol pozrieť sa za Adamom Rodneyom. Pred múzeom stál rovnaký typ Fordu, aký som tam videl prvý deň. Poškrabal som sa na strnisku, ktoré som si neobťažoval oholiť- hlavne preto, že som na holiace potreby zbytočne nechcel vyhadzovať- a šiel rovno dnu. Prekvapilo ma, keď som hneď vo vstupnej hale začul hlasy. Prichádzali z miestností, ktoré boli určené na vystavovanie. Zvedavosť teenagera ma premohla a ja som sa potichu zakrádal ďalej za zdrojom zvukov.

„Ako si dovoľuješ neozvať sa mi?!“

Hlas postaršej dámy bol ostrý ako žiletka a trhal mi ušné bubienky.

„Prepáč, mami.“

To bol Adam. Jeho hlas znel opäť neskutočne unavene.

„Vieš dobre v akom stave si, miláčik,“ bolo to karhavé, ale aj starostlivé zároveň. „Nesmieš pred tým utekať! Musí sa o teba niekto postarať, sám to nezvládneš.“

„Nevieš si predstaviť aké to je...“

Smútok, bolesť. Srdce sa mi stiahlo podobným pocitom, ani sám neviem prečo.

„Práve preto ti chcem pomôcť! Nemal by si tu byť tak dlho sám. A prečo si pre všetkých svätých dával do novín ten inzerát?“

„Chcel som znova maľovať niekoho, kto ma nepozná. Niekoho s čistým výrazom na tvári...“

„Nerozumiem ti, zlatko. Ešte šťastie, že som každý dôkaz odstránila. Nemusíme sa trápiť tým, že ti niekto ublíži...“

„Mami! To by už stačilo!“ Chlad, ktorý sálal z tých pár slov bol neskutočný. No stará pani sa tak ľahko nevzdávala.

„Neviem, čo chceš dokázať tým, že si budeš silou mocou spomínať na niekoho, kto sa objaví možno raz, dvakrát...“

„Vieš, mami, ty každý pokus o spomienku skazíš!“

„Je to pre tvoje...“

„Radšej buď ticho! Rozbolela ma z teba hlava...“

„Nie zo mňa...“

„BUĎ TICHO!“

Rýchle kroky, určite mužské, boli príliš náhle na to, aby som sa stihol skryť. Zrazu stál oproti mne Adam a nechápavo na mňa hľadel.

„Prepáč, nechcel som počúvať...“

„Kto si?“ skočil mi do reči.

Tentoraz som bol ja na rade, kto pozeral ako teľa na nové vráta.

„Samuel, ten koho si maľoval pred pár dňami.“

Nestihol nijako zareagovať, pretože za jeho chrbtom sa zrazu objavila drobná dáma s dlhými šedými vlasmi. Na hlave mala ružový klobúčik, v ruke držala čiernu kabelku a mračila sa tak strašne, až sa jej tvár nechutne zdeformovala. Nepýtala sa ma, kto som, alebo čo tu robím. Zdalo sa, že ma pozná, hoci ja som ju nikdy predtým nevidel.

„Adam? Zbehneš prosím ťa hore pre moju batožinu?“ zavrčala. Adam na mňa pri odchode neustále hľadel, ale neprihovoril sa mi, ani nič podobné. Nakoniec som osamel s tou zvláštnou ženou.

„Viem kto ste, chlapče. Môj syn, Adam, má úžasný talent a neustále hľadá nové tváre, ktoré by dokázal namaľovať,“ začala potichu. „Avšak musíte chápať, že nechcem aby ste sa s ním stretávali, či sa sem vracali.“

Pozorne ma sledovala, akoby čakala, kedy mi môže skočiť do reči. No ja som mlčal.

„Je vážne chorý. Napriek jeho mladému veku má Alzhaimerovu chorobu,“ povedala trpko, a jej výraz zmäkol žiaľom. „Nebude si vás pamätať, pokiaľ okolo seba nebude mať niečo, čo mu vás pripomenie.“

Tak preto...

„Pre vlastné dobro a jeho pokoj sa sem už nevracajte,“ povedala a odkráčala hrdým krokom. Presne takým, aký mal aj Adam.

Chvíľku som tam len stál a hľadel na obraz mladej ženy pred sebou. Určite ho maľoval. A možno na ňu nezabudol, keď ju vidí každý deň... Čo ma to napadá? Mal by som odísť, presne ako mi to povedala tá žena. No nemohol som. Niečo ma držalo na mieste, nútilo ma to ostať tu alebo mi dávalo možnosť sa rozbehnúť. Ale nie preč. Za ním. Tá skutočnosť ma presvedčila o ďalšej. Ľútosť, ktorá mnou sužovala nebola úplne obyčajná. Bolela viac, ako tie pred ňou. Musel som si pripustiť, že som do toho spadol...

***

Celý ďalší deň som presedel v tom malom obchodíku a hľadel do prázdna. Poviete si, že som len tak márnil čas, ale nebola to pravda. Rozmýšľal som. Nielen nad Adamom a jeho chorobou. Ale aj nad ostatnými, na prvý pohľad nepodstatnými vecami. Napríklad, či by som sa radšej nemal vrátiť k rodine. Čo ak sa mi zajtra niečo stane? Už ich nikdy nemusím vidieť... Alebo prečo sa tu len tak flákam, keď je život poriadna sviňa a ja zajtra nemusím mať nohu, či ruku? Pochopil som, že tým dňom sa začalo moje dospievanie.

***

Nemohol som Adama Rodneyho vyhnať z hlavy. Hoci som si dôvod prečo to nešlo uvedomoval, akosi som si ho nechcel pripustiť. Neviem ako sa to stalo, nikdy som naňho nehľadel ako objekt túžby, či na niečo podobné. Samozrejme som už dávnejšie vedel, že ma nepriťahujú len ľudské tvory s prsiami, ale nikdy som sa rovnakému pohlaviu nejako zvlášť nevenoval. Samozrejme bolo tu pár pokusov, ale nič zvláštne. Nie taký úder, ako teraz.

Jediná podstatná vec však bola tá, že z hlavy som Adamove orieškové oči proste dostať nedokázal...

***

Sedel som za pultom obchodíka „Comics World“ a listoval v starom vydaní Spidermana. Veľmi som sa nesústredil na mladého Parkera ani na sladkú Mary-Jane. Skôr som len civel na stránky a opäť lietal duchom niekde inde. A vtedy som ho zbadal...

Stál asi pár metrov od vchodu obchodu a prehraboval sa vo vaku. Vlasy mal opäť pevne stiahnuté, bez akéhokoľvek úsmevu na perách sa mračil do vnútra svojej tašky. Rýchlo som vstal. Netušil som, čo chcem presne spraviť.

„Adam!“ skríkol som, keď sa za mnou dvere hlasno zabuchli a zvonček sa rozozvučal.

Otočil hlavu. Chvíľku na mňa hľadel a potom sa zas vrátil k svojim veciam. Musel som zmeniť taktiku. Predsa len, nepamätá si ma.

„Ehem,“ odkašlal som si a pristúpil k nemu. „Vy ste pán Rodney?“

Zabodol do mňa pohľad. Po chvíľke prikývol.

„Vraj maľujete,“ prehodil som. „No, chcel by som sa spýtať, či by ste mi nespravil láskavosť. Viete, chcel by som rodine poslať nejaký darček...“

Zdvihol ruku, aby som stíchol. Jeho odmeranosť bola očividná a vedel som, že povie nie.

„Neviem prečo by som mal cudziemu človeku robiť láskavosť,“ povedal chladne.

Zarazene som naňho hľadel a rýchlo uvažoval, čo povedať skôr než odíde.

„No pravdu povediac, rád by som sledoval skúseného umelca v práci. Sám trochu čarbem, hoci talent nemám...“

„1% je talent, zvyšok je ťažká práca,“ zasyčal.

Zamračil som sa.

„Fajn, tak si to teda chcem odmakať!“ zavrčal som. Pozdvihol obočie a vydal sa preč. Rýchlo som pobehol za ním.

„Tak teda smiem?“ spýtal som sa, keď som s ním vyrovnal krok.

Prikývol. No, mohol som sa zaľúbiť aj do menej zhovorčivého človeka...

***

Nasledujúce dni ubehli rovnako. Väčšinu času som presedel v jeho ateliéri a sledoval ho pri práci. Prvý deň ma postavil pred plátno a dal mi do ruky štetec a paletu. No po hodine usúdil, že rozhodne nie som ten typ, ktorý by mal maľbu v krvi. Nepýtal sa ma, prečo som ho na tej ulici zastavil. Možno sám tušil pravdu. Napriek jeho rezervovanosti ma nevyhodil a nechal ma sedieť za ním na tej vratkej drevenej stoličke. Občas som na chrbte cítil jeho pohľad, ale keď som sa mu chcel pozrieť do očí, vždy sa odvrátil. Neviem, či si to niekde zapísal alebo nejakým iným spôsobom pripomenul, ale ani raz na mňa nezabudol. Nepýtal som sa ho na nič, hoci som bol naozaj zvedavý. Lenže raz som to proste nevydržal...

Bolo to asi dva týždne po stretnutí pred „Comics World“, keď som znova civel na jeho štíhle prsty držiace štetec. Práve maľoval nejaké zátišie a dopĺňal ho rôznymi predmetmi, ktoré som za nič na svete nedokázal rozoznať. Žiaľ, svet umenia pre mňa ostával naďalej skrytý.

„Zastaň si tam,“ hlavou kývol k predmetom, ktoré práve maľoval. Prekvapene som sa prebral z ríše snov a poslúchol ho.

„Sadni si na stolík, ale tak aby ti jedna noha visela popri ňom, presne, správne,“ navigoval ma, pokým mu nevyhovovala moja poloha.

„Vydrž takto chvíľu...“

Chvíľka sa stala dvomi hodinami. Keď mi povolil pohnúť sa, rýchlo som prebehol k stojanu.

Všimol som si ako ma sleduje, keď som si jeho dielo prezeral. Opäť to bol skvost a mňa zas šokovala dôveryhodnosť môjho výrazu. Tentoraz som hľadel zvedavo, ľútostivo, no zároveň akosi zahanbene.

„Nádhera...“ zašepkal som.

Jasne som si uvedomoval ako blízko za mnou stojí. Keby som o krok ustúpil mohol by som sa k nemu pokojne pritisnúť. Ani ma neprekvapil chod mojich myšlienok. Takéto prichádzali v poslednom čase často.

„Ani nemusím byť nahý, aby to bolo dokonalé,“ prehodil som žartom. Až po pár sekundách som si uvedomil, čo som povedal a prikryl si ústa dlaňou.

„Čože?“ pozrel na mňa nechápavo Adam.

Povzdychol som si. Prečo mu to nepovedať? Lebo ho to zraní, odpovedal mi hlások v hlave.

„Ja...vieš Adam...“ zakoktal som sa.

„Počkaj na moment,“ zašepkal. Nemo som prikývol a sledoval ho ako sa začal prehrabávať v tom neporiadku okolo. O niekoľko minút neskôr som si všimol na jeho tvári úsmev. Pomaly vytiahol kus plátna, ktoré vyzeralo akoby bolo pozliepané. Šokovane som otvoril ústa.

Bol to jeho prvý obraz. Ten na ktorom som vyzeral zmetene a v rozpakoch. Tvár som mal takmer detskú, takú naivnú... Vedel som, čo chcel povedať tým, že je preňho väčšou radosťou maľovať niekoho, kto o ňom nevie nič.

Prepaľoval ma pohľadom, keď som civel na tie potrhané zvyšky pozliepané dokopy.

„Nenechal som matku, aby to zničila úplne,“ povedal a opatrne položil zničené dielo na zem. „Občas som na teba zabudol. Nevedel som kto si, ani ako presne vyzeráš. Mal som len toto, čo mi ťa pripomínalo.“

Vydýchol som dlho zadržiavaný dych.

„No po dlhšej dobe s tebou som si spomenul, že si niekto dôležitý. Vtedy na ulici, keď si ma zastavil som mal pamäť úplne vymazanú. Ale všimol som si, že priveľmi naliehaš, aby si pre mňa bol len niekto cudzí...“

Prešiel ku mne a váhavo zdvihol ruku.

„Si taký zvláštny,“ zamrmlal a odhrnul mi z čela vlasy. „Neviem, prečo ťa tu držím, keď na teba o pár hodín zas zabudnem.“

Rýchlo som ho objal. Možno som sa bál, aby táto chvíľa neskončila ako krátky pominuteľný sen. Zacítil som jeho prekvapenie, ale keď ma tiež opatrne objal, spokojne som sa usmial.

„Díky, že si spomínaš,“ zamrmlal som do jeho pleca.

***

Čas utekal príliš rýchlo. Presťahoval som sa k Adamovi. Jeho byt bol v ďalšom skrytom zákutí múzea. Očividne malo ďalšie miestnosti, ktoré boli bezpečne skryté pred zvedavými očami. Rovnako, ako aj denník ktorý si strážil. Pripomínal mu veci, ktoré spravil pred dňom, dvoma. A hlavne mu vždy napomenul, že je má Alzhaimerovu chorobu. Bol som šokovaný, že to takto ľahko zvláda, ale vysvetlil mi, že to len kvôli pomalému nástupu choroby. Ešte stále bol len na samom začiatku a obával sa, že sa to bude čím ďalej tým zhoršovať. Šepkal som mu, že som tu s ním.

„Budem tvojou pamäťou,“ šepol som mu v jednu noc, keď ma objímal okolo pasu a s bolesťou sa mi priznal, že zajtra si na mňa znova nespomenie. Pobozkal ma na spánok, ale cítil som, že sa mu to nepáči.

Často tu boli však aj chvíle, keď som si nevedel rady. V jednu noc napríklad...

Pozval ma na večeru ako vystrihnutú z nejakého romantického filmu. Bolo nám úžasne. Celý čas sme sa od seba nedokázali odtrhnúť a keď sme sa práve nevenovali krajšej činnosti, neustále sme si niečo rozprávali. Napriek tomu, že sa Adam vyjadroval dosť zložito, alebo vôbec, rozumeli sme si. Domou sme kráčali ruka v ruke a neustále sa zastavili, aby sme sa mohli pobozkať. Obaja sme vedeli, že večere a noci sú pre nás tým najkrajším zo dňa. Adamovi dlho trvalo, kým si uvedomil, že spolu chodím a že sa poznáme už dlhšie. A tak zabral úvahami celé doobedie a po obede bol natoľko dezorientovaný, že mi trvalo hodnú chvíľu, než som ho primäl rozprávať sa so mnou. A tak sme si užívali tie krátke momenty šťastia a pokoja...

Takmer sme dobehli do bytu. Adam za sebou náhlivo zamkol a ja som si zatiaľ vyzliekol bundu, vyzul topánky a čakal naňho. On sám sa zvyčajne nedokázal udržať, čo by som naňho nikdy nepovedal. Pristúpil ku mne a pobozkal ma na krk. Začal mi vyťahovať tričko, hladiac ma pri tom na bokoch, bruchu aj bedrách. Vzdychol som, keď prešiel prstami po bradavkách.

„To ťa každý deň tak strašne chcem?“ zašepkal mi do ucha a následne ho oblizol. Spýtal sa ma to zakaždým a ja som ani raz nedokázal zrozumiteľne odpovedať.

Prudko som sa nadýchol, keď mi stiahol nohavice a mňa ovanul chladný vzduch starej budovy. Chvíľu na mňa hľadel a potom sa prisal na vnútornú stranu môjho stehna. Moje prsty konali v zabehnutom zvyku. Nahmatal som gumičku na jeho vlasoch a strhol ju dole. Blonďavé pramene ma pošteklili na nohách, keď zdvihol hlavu, aby sa na mňa usmial. Nakoniec sa ústami dostal až k trenkám a zubami potiahol za gumičku. Zaúpel som a rýchlo si ich vyzliekol. Stál som pred ním nahý, pričom on bol na kolenách a ešte stále v mikine. Vytiahol som ho na nohy a rýchlo sňal každý kúsok oblečenia z jeho krásneho tela.

„Ty si ale rýchly,“ šepol a pritiahol si ma do náručia. Vzdychol som, keď sa naše penisy o seba obtreli.

„Spálňa?“ spýtal sa hlbokým hlasom zafarbeným vášňou.

„Mhm,“ zamrmlal som a ťahal ho smerom, ktorý som sa naučil naspamäť. Hodil som sa chrbtom na posteľ a natiahol k nemu ruky. „Poď ku mne...“

Naklonil sa pobozkal ma túžobným bozkom. Jazykom mi prešiel po perách a ja som ochotne otvoril ústa. Môj jazyk sa preplietol s jeho zatiaľ čo som ho hladil po chrbte. Jeho ruky mi tiež neostali nič dlžné a vybrali sa pomalým tempom tam, kde som ich najviac potreboval. Konečne uchopil moje vzrušenie pravou rukou a začal ho spracovávať. Hore, dole, občas prešiel palcom po špičke. Zakvílil som, keď sa naše pery konečne odtrhli. A vtedy sa to stalo...

Videl som len, ako v jeho očiach zrazu niečo vyhaslo. Boli prázdne, nemé, nehoreli tak ako pred chvíľkou. Zrazu sa naplnili toľkými emóciami, že som to nestihol ani zaregistrovať.

„Kto si?“ spýtal sa zhrozene a vyskočil z postele. Do očí mi nastúpily slzy, hoci som vedel, že to je normálne. Nevedel som čím ho mám upokojiť. Predovšetkým som musel utíšiť svoje splašené srdce a bolesť, ktorá ma nemilosrdne bodala v hrudi...

***

Teraz tu sedím a počúvam to ticho, ktoré nemilosrdne mučí moje zničené srdce. Neviem, či sú to jeho kroky, ktoré sú jediným narušiteľom pravidelného zvuku dopadajúceho dažďa. Mal by som asi prezradiť, že Adam odišiel pred dvoma rokmi. Nechal mi odkaz na nočnom stolíku a svoj denník. Vedel som, že bez neho si na mňa už nespomenie. Zničený obraz, ktorý mu vtedy pripomínal mňa, som našiel na stojane, ktorý stál uprostred prázdneho ateliéru. Odvtedy som o ňom nepočul...

Až donedávna som si myslel, že môj život sa opäť bude vliecť rovnako ako predtým. Aj keď, po Adamovi už nič nemohlo byť také isté. Vďaka nemu som dospel. A aj napriek tomu, že som od neho nikdy nepočul slovo „Milujem ťa“ a každým začiatkom nového dňa som bol preňho cudzincom, bol pre mňa dôležitejší než ktokoľvek iný. Kvôli nemu tu teraz sedím a nechám sa zmáčať kvapkami dažďa.

Konečne niekoho uvidím cez clonu kvapiek. Je to nejasná postava a ja si nie som istý, či je to on alebo nie. Až keď sa priblíži zreničky sa mi rozšíria...

„Dobrý deň, Samuel.“

„A- ako?“

„Vaše meno som si prečítala v denníku, ešte keď ste spolu žili.“

„Kde je? Prečo tu nie je?“ zašepkám medzi slzami, ktoré sa mi derú do očí. Pochopenie prichádza pomaly, ale isto.

„Adam nás opustil pred mesiacom.“

Jej slová sú vzdialenejšie ako trepot motýlích krídel. Vidím, že skúma môj výraz, ale nemám silu pozrieť sa jej do očí.

„Mali by ste vedieť, že Adam na vás skutočne zabudol. Potvrdili to aj testy a doktori.

No jedno...“

povzdychne si. „...jedno je isté. Po tom, čo sa rozhodol odísť, aby vás už ďalej netrápil a nekradol vám vzácny mladý život, už nikdy nebol šťastný. Mnohý to naňho skúšali, ale jeho choroba sa zhoršovala. Uzavrel sa do seba. Posledné mesiace sotva prehovoril...“

Nechcem to počúvať, ale kúsok môjho ja kričí, že to je posledné spojenie medzi ním a mnou. Tých pár slov z úst jeho matky.

„Je pochovaný...“ začne mi diktovať adresu, ale ja len hľadím do prázdna. Všetko je zahmlené, akoby nič dôležité neostalo...

*********

Mladík v dlhom kabáte... nie, muž v dlhom čiernom kabáte pomaly kráča po zasneženej ulici New Yorku. Tohto roku prišla zima skôr ako si myslel. Prišiel sem len na krátky čas, ale asi tu pobudne, keď budú snehové prehánky také silné. Lety pravdepodobne zrušia. Hlavne tie medzikontinentálne. No rodina ho musí počkať a aj práca vo vydavateľstve komiksov sa zaobíde pár dní bez neho. Raz za pár rokov si predsa môže dovoliť navštíviť mesto, kde našiel dôvod dospieť.

Vykročí po schodoch polorozpadnutej budovy. Vraj ju chcú zrútiť a obrazy z nej chcú presunúť do novšieho. Špinavé krysy obchodu, tu chcú mať „Centrum zábavy“ alebo čo. Nič si nevážia.

Ale dne sa prišiel len rozlúčiť. Potlačí ťažké dvere a tie sa otvoria. Prejde malou halou až k preskleným dverám.

„Pane?“ zastaví ho strážnik, ktorý sa pri ňom objaví. „Za pätnásť minút zatvárame...“

„V poriadku,“ povie bezchybnou angličtinou a vojde do výstavných priestorov. Postupne prechádza od jedného obrazu k druhému. Niektoré sú novšie, ale tie pôvodné nemal nikto srdce odstrániť. Všetky sú od neho. Aj ten v úplne poslednej miestnosti. Ten, ktorý je pozliepaný z kúskov plátna a farba je na niektorých miestach zničená. Ale on tam ešte stále vidí majstrovské dielo. Stále tam sedí chlapec na drevenej stoličke so zelenými očami žiariacimi úsmevom. Prsty pravej ruky zatína do ľavého pleca a celkovo pôsobí zahanbene, akoby nevedeli čoho sa zachytiť predtým než spadnú do červene pier a líc na tej chlapčenskej tvári...